Mladých so snahou osamostatniť sa možno dnes na Slovensku rozdeliť na dve skupiny: Tých „šťastnejších“ s tridsať ročnou hypotékou na vysnívaných 72 m2 a zvyšných, ktorým ostáva len snívať… V prvej republike onen nedostatok riešili napríklad vozňami… Elita volená, samozvaná i tá s modrou krvou v otázke strechy nad hlavou mala celé veky celkom iné problémy. Hrádok „spod hladiny“ Liptovskej Mary prezrádza mnohé. Nebolo však všetko zlato, čo sa blyští… Takí spišskí prepošti by si aj užili prepych svojho paláca na Kapitule, no kedy…?

Akosi sme si „zvykli“ na miestny klanový systém, aj jeho verbálny – kauza sem, kauza tam – a nonverbálny – milióny sem, milióny tam – prejav… Kto vlastne rozdáva karty v demokratickom štáte? Lebo vo feudálnom Osobnosť kráľa. Lakmusovým papierikom bola meniaca sa držba hradov. Vzdelanie a informácie nepomáhali ani vtedy a očividne ani dnes. Vtedy kvôli, dnes napriek počtom školou „zasiahnutých“. Keď sa napokon oné klany nakŕmia (oxymoron), hádam, zostane aj na pamiatky… Naivnosť, trpko vzdychnú Gemerčania…

Ak by si dnes niekto na vývesný štít uviedol Prvotriedna žobrácka reštaurácia, v tom lepšom prípade by to okoloidúci asi považovali za celkom vydarenú recesiu. Šli by sa tam však aj najesť? Na začiatku 20. storočia v Bratislave očividne žiaden problém… Zato kráľ podobné dilémy riešiť nemusel. Ak sa hotoval na poľovačku do obľúbených zvolenských lesov, poddaní začali znášať voly, bravy, sliepky. Dobrovoľne zaiste nie… Kráľovské nariadenia opatrené pečaťou príslušnej farby boli zákonom.

Zabezpečiť kráľa a jeho dvor na cestách nebolo ľahko úlohou. Práve kráľovské dvorce predstavovali, okrem iného, dôležité hospodárske uzly v správe krajiny. Trasy kráľa viedli aj cez mnohé významné strediská obchodu, akými boli hradbami obohnané stredoveké mestá. Hradby, podľa Štefana Werbőczyho ten najmarkantnejší znak mestskosti. Po stáročiach lákajú davy návštevníkov napríklad aj do Levoče. Tú preslávil nielen jej fortifikačný systém, ale napríklad aj slávny rodák Ján Rombauer.