Dejiny sa hemžia množstvom osvietených myslí. Taký kráľ Koloman a jeho pokrokové názory na bosorky či Juraj Turzo, uhorský palatín, záštita významnej Žilinskej synody… Kritickejší pohľad na vec však väčšinou ukáže aj druhú tvár. Historiografia má kritiku ako pracovný nástroj, hoci často sa stáva poplatnou dobe. O to viac prekvapí dielo objektívnej skepsy napriek onej dobe. Takým je zaiste počin Jonáša Záborského vzkriesený Timotejom Kubišom. Príbeh nepublikovaného rukopisu a to ani zďaleka nebol ukrytý niekde pod starým krovom…

Vo veži Spišského hradu niet najmenšej stopy po obytných miestnostiach. Všetky jej poschodia sú iba skromne osvetlené vysokými úzkymi strieľňami, ktoré sú svojím tvarom i výškou uspôsobené predovšetkým na to, aby sa z nich dalo strieľať lukom. Je to teda stavba určená už výhradne na obranu, skutočne „veľká veža“, či ako sa v odbornej literatúre od minulého storočia hovorí „bergfrit“.

Dobroslava Menclová (Spišský hrad, 1957, s. 36)