Dane? Každému sa ježia chlpy na tele. Na rozdiel od Škandinávie nedostávame späť to, čo by sa patrilo. Výsledok? Prázdna pokladňa. Jednoduchá rovnica. Jedna z najnákladnejších oblastí je a bola obrana. Veď si predstavte „len“ obliehanie nejakej tej pevnosti… Dnes však patríme medzi krajiny s najnižšími výdavkami na armádu. Kde sú potom všetky tie peniaze? Korupcia. Napriek tomu sú ulice prázdne. Ako sa búrili ľudia 17. storočia, keď všetko „žrala“ vojna? Ponadávali si, vypili a šli z krčmy domov. „Zázračný“ tekutý liek. Odkiaľ sa tu ale vzal…?

Keď sa dnes koná trochu väčší summit a zlezú sa delegácie sveta, miesto stretu sa stáva pevnosťou. Dostať sa tam, či nebodaj ubytovať, je viac ako nemožné. Že by predmestie bolo riešením? Na Slovensku, s výnimkou „Prešporka“, horko-ťažko… Oproti minulosti sa toho teda až tak veľa nezmenilo. V mieste pobytu kráľa a jeho dvora sa i zámožní mešťania bez reptania sťahovali do poslednej kutice vlastného domu, len aby panstvo malo kde svoju suitu zložiť. Hotelov nebolo a hotovosť sa zišla… aj keď ani odmena v naturáliách neurazila.

Ak by si dnes niekto na vývesný štít uviedol Prvotriedna žobrácka reštaurácia, v tom lepšom prípade by to okoloidúci asi považovali za celkom vydarenú recesiu. Šli by sa tam však aj najesť? Na začiatku 20. storočia v Bratislave očividne žiaden problém… Zato kráľ podobné dilémy riešiť nemusel. Ak sa hotoval na poľovačku do obľúbených zvolenských lesov, poddaní začali znášať voly, bravy, sliepky. Dobrovoľne zaiste nie… Kráľovské nariadenia opatrené pečaťou príslušnej farby boli zákonom.