Strašiť Vás nebudeme

Nanútená šetrnosť, nebodaj poučenie z ostatného fiaska? Možno len obyčajná pragmatickosť. Trápiť sa s vymýšľaním scenára, zorganizovať, naskúšať, spropagovať, prosto množstvo času a výdavkov. A prečo vlastne, keď odmenou je len niekoľko skôr zachmúrených návštevníkov a navyše blbé reči autora tohto článku k tomu. Pritom pri oveľa menšej námahe možno dosiahnuť ten istý výsledok… Omyl. Otrepané niekedy menej je viac zabralo. Legendy nahradili diabli, tmu svätice. Noc múzeí a galérií 2012 na levočský spôsob…

Levoča, sobota 19. máj 2012, 21.00 hod., staré mesto a my. Nikto iný… Semifinálový zápas majstrovstiev sveta v hokeji medzi Slovenskom a Českom v náš prospech už skončil. Sem-tam ešte bolo počuť slabnúce ohlasy z útrob krčiem v meštianskych domoch po obvode Námestia Majstra Pavla. No kostoly, historická radnica i múzeá si voľkali v tme a tichosti. Levočská Noc múzeí a galérií… Kým z Bratislavy sa počas tejto noci stalo „mesto, ktoré nespí,“ ako napísala Kristína Hudeková (Sme, 19. máj 2012) po jej nočnej túre, z Levoče len to, čo vždy, keď sa o piatej zavrú obchody či „doľahne“ víkend. Mesto už riadne okukaných duchov…

Kým radnica s ústami plnými vyprázdnených floskúl o turizme a statuse UNESCO zaháľala, činili sa aspoň zo Slovenského národného múzea, ktoré pred pár rokmi natiahlo svoje chápadla až na Spiš a vzalo pod svoj dlhý plášť aj Spišské múzeum. To ako správca Spišského hradu ponúklo pri príležitosti onoho celoeurópskeho projektu koncert Cigánskych diablov priamo v útrobách ruiny. Takže o 21.00 hod. sme sa mali nachádzať 17 km východnejšie… Nenechali sme si však ujsť, vzhľadom na termín konania, trošku zmutovanú sestru medializovanej celoslovenskej Noci a to v podobe podujatia Noc bohýň a svätíc.

Príbehy antických Venuší, bohyne Diany či stredovekých celebrít akými bola Svätá Alžbeta či Barbora totiž múzeum rozrozprávalo počas autorského sprevádzania už noc predtým. Slovenské národné múzeum v Bratislave v spolupráci so Spišským múzeom v Levoči a Ústavom dejín umenia Slovenskej akadémie vied otvorili ešte v januári tematickú výstavu s názvom Bohyne a svätice v umení 19. storočia na Slovensku. Od 17. mája 2012 je táto výstava inštalovaná v Levoči vo výstavných priestoroch Hainovho domu. Autorkami výstavy sú Marta Herucová a Mária Novotná.

„Tvorcovia k ním pristupovali ako ku krásnym bytostiam z transcedentálneho sveta. Ich prostredníctvom tlmočili dobový ideál krásy, tradičné i súdobé filozofické a kultúrne hodnoty.“ Toľko prezentačné video Slovenského národného múzea o bohyniach a sväticiach s komentárom Matúša Lányiho. Trošku pikantnejšie výstavu opísala Zuzana Uličianska v článku víkendovej prílohy denníka Sme z 24. marca 2012: „Dostať sa na oltár bolo kedysi pre ženu podobne ťažké ako dnes do politiky. Zato obnažené ženy pod rôznymi mytologickými zámienkami veľmi často zdobili paláce – vrátane tých biskupských.“

Síce nie pikantne, ale zato rázne v úvode onej noci prehlásila Mária Novotná, riaditeľka Spišského múzea a spoluautorka výstavy, v dufarte niekdajšieho evanjelického lýcea: „Strašiť Vás nebudeme“. Medzi dvadsiatimi dvoma prítomnými zvedavcami sa nepohol ani vlások. Skutočne prišli všetci tí mladí ľudia (!) počas toľko propagovaného „ponocujúceho“ podujatia len za čírim umením? Bez okolkov sa priznám, ja som teda skutočne čakal zase raz nejakú tú dramatizáciu v kostýmoch, s hlasmi odniekiaľ, s prítmím naburávaným len mihotavým svetlom sviec a nesúvislým bľabotaním…

Tí, ktorí počastovali Hainov dom v Levoči aj minulý rok o tomto čase, chápu moje očakávania a zároveň obavy. No čuduj sa svete. Napriek tomu to zafungovalo… Obyčajné autorské sprevádzanie (ne)obyčajnou výstavou bez akýchkoľvek efektov. Iba exponáty, autorky a návštevníci. A ešte akí! Prvé prekvapenie noci: Kde boli tie stále miestne tváre, ktoré si na podobných akciách zvyknú tu a tam aj zdriemnuť? – Odbavení noc vopred. Vernisáž výstavy, sa konala už 17. mája, len oficiálna internetová stránka múzea nás na to akosi pozabudla včas upozorniť. Veď „fanklub“ aj tak internet nepoužíva, tak čo…?

Stoly s poživňou pod obrazom s antickými bakchantkami dali onoho večera tušiť, že hladných duší bolo na spomínanej vernisáži viac ako dosť… Alebo, tak ako všetko v levočskej kultúrnej ustanovizni tento rozpočtový rok, bola ilúzia poloprázdnych tanierikov výsledkom krutého šetrenia? Slovenskému národnému múzeu zhorela Krásna Hôrka, slovenský štátny rozpočet ešte stále hľadá 1,5 miliardy a kultúra v tejto republike je stále tam, kam aj králi chodia pešo. A aj tam zostane, kým sa nezmenia samotní „kultúrnici“. Tí, ktorí aspoň trochu poznajú naše múzeá nielen spred, ale aj spoza vitrín, vedia, že by bolo načim riadne vyvetrať.

Smiešne trápny protest múzejníkov avizovaný 15. mája a „realizovaný“ práve 19. mája 2012 v podobe jednej A4 chcel dokázať čo? Zaklincoval to Peter Hyross, riaditeľ Múzea mesta Bratislavy, v hlavným správach televízie Markíza 20. mája: „Pozor, jedného dňa môžu ostať múzeá zatvorené“. Ha, ha. V spoločnosti, ktorá kultúru a umenie kladie v rámci našej slovenskej „domácnosti“ k smetnému košu, sa nad akýmkoľvek vzlykom homo múzejníka Slovák len trpko pousmeje. Natŕčanie rúk je zbytočné a častokrát kontraproduktívne. Minuloročná výstava Levočská Biela pani verzus priehršť peňazí sú toho nepekným príkladom.

Otrepaný šplech za málo peňazí, málo muziky, zvyknú najčastejšie vypúšťať práve títo pod štátnych či verejných zriaďovateľov patriaci natŕčači dlaní. Potom však treba všetkých tých nezávislých umelcov a organizácie prehlásiť za zázrak nad zázraky… Horkýže zázrak, len zdravý sedliacky rozum, otvorená myseľ a dávka kreativity a inovácie sa dostaví. To by však chcelo očividne nové personálne vybavenie. Levoča je tiež jedným z adeptov, hoci v piatok ukázala svoju prívetivejšiu tvár. Obávam, sa však, že opäť to bol len výsledok jednej veľkej zhody okolností, než premyslený dlhodobý koncepčný plán konkrétneho tímu.

Nech už to bolo, ako chce, Hainov dom tak dostal príležitosť ukázať svoje prednosti. Druhé prekvapenie noci: Spleť chodieb, schodov, miestností a sál bez mobiliáru a akýchkoľvek výstavných panelov. Obnaženosť jedného starého domu, ktorý tak ako tzv. Venuša s krásnym zadkom privítala v predsieni prvého poschodia návštevníkov svojím pozadím, ukázal tiež svoju najväčšiu prednosť… renesančnú sálu. A v nej exponáty, pre stáleho návštevníka tohto múzea dosť netradične (vzhľadom na veľké výstavné panelové projekty ostatných rokov), priamo na stenách po obvode miestností.

Zároveň kde-tu minimalistická vitrína s atribútom konkrétnej bohyne či svätice z obrazu. – Jeden z najzaujímavejších nápadov v Levoči vôbec! Zároveň nosná myšlienka tlačeného detského sprievodcu výstavou. Jeho autorka, Dáša Uharčeková Pavúková, zostala verná započatej tradícii a vytvorila opäť dielko zahltené textom a farbami. Tentokrát však, pre istotu, nikde nenájdeme uvedenú poznámku, akej vekovej kategórii návštevníka je 20 stranový (!) „pracovný list“ venovaný. No z reportáže miestnej televízie odvysielanej 21. mája divák nadobudne dojem priam didaktickej revolúcie… (aktualizované 21.05.12 23:00)

Konštantne si zachováva svoju nápaditosť a kvalitu riešenie popisiek k jednotlivým exponátom a to isté možno tvrdiť o katalógu k výstave. Autor tohto článku sa necíti kompetentný súdiť samotný obsah výstavy a výber diel vzhľadom na zvolenú tému. No obe autorky samy profesionálne priznali existujúce nedostatky, ktorých sú si vedomé, ale zároveň i na tie, ktoré im boli vytýkané odbornou obcou. Tu sa ústami kurátorky Marty Herucovej predral na svetlo sveta pre múzejnícku obec jeden z najpodnetnejších momentov: Obraz Márie Magdalény, kópia slávneho diela Lorenza Pasinelliho a otázka, čo s ním…

Je totiž typickým kúskom slovenských depozitov. Zobrazujúci renesančný motív, no vzniknuvší v 19. storočí, avšak len ako kópia. Tak je odkázaný „hniť“ v kúte, aj keď je na programe dňa výstava s renesančnou tematikou (lebo 19. storočie), aj keď je na programe dňa téma 19. storočia (lebo len kópia). „Toto nie je galerijná výstava, ale muzeálna,“ argumentovala Marta Herucová, „prečo teda nevystaviť aj takéto diela, veď sú tiež súčasťou múzejných zbierok.“ A pri inej kópii dodala: „Veď, keď si ten obraz kúpil knieža Coburg, prečo by sme si ho aj my nepozreli.“ Možno len súhlasiť.

Fundované, no zároveň zrozumiteľné, dokonca pútavé a vtipné rozprávanie a príjemné vystupovanie oboch sprievodkýň, autoriek výstavy, bolo jednoznačne tým stimulom, ktorý nedovolil v priebehu dvojhodinovej prehliadky ani nachvíľu ustať. Posledné prekvapenie noci: Máriu Novotnú sme mali len málokedy možnosť vidieť vystupovať uvoľnenejšie a nerušivo ako v piatok. Zdá sa priam neskutočné, že obyčajný „holovstup“ v svete zážitkovej turistiky dokáže ešte zaujať. Alebo bolo to len prítomnosťou polonahými žien všade navôkol, hoc aj svätých?

Scénami ako z predsiene na druhom poschodí pred obrazom spomínanej Márie Magdalény, keď publikum stálo rozložené miestnosťou, sediac či stojac a podopierajúc si tu hlavu, tam bradu, a zahĺbene počúvalo, sa zaiste nechal vo svojej epoche inšpirovať slávny Rafael pri tvorbe jeho diela Aténska škola. Návštevníci síce aktívne do prednášky nijako nezasahovali, no vrchovato ich zastúpila akademická maliarka Anna Svetková, ktorá sa podieľala na reštaurovaní jedného z vystavených diel. Rovnako zaskočená vekovým zložením obecenstva zakaždým nezabudla dodať: „Veď títo mladí to už asi nevedia“.

Leonard Mlodinow vo svojej knihe Život je len náhoda tvrdí: „Mali by sme si vážiť náhodu, ktorá nám praje, a rovnako sa učiť zmieriť sa s náhodnými udalosťami, ktoré nám prinášajú zármutok.“ Kiež by sa toto nikdy nestalo mottom žiadneho zo slovenských múzeí. Aby boli viac európskymi… V Levoči by mohli začať napríklad tým, že všetci svorne rozsvietia a otvoria brány v tú správnu noc… A dovtedy? Seriózne pristúpiť ku kvalitným denným náhradníkom za sprevádzajúce dámy onej noci. Pretože za bieleho dňa, ako doteraz vždy, sa ukáže, aké je motto Spišského múzea v Levoči naozaj…

(článok mal byť publikovaný v odbornom časopise Múzeum, č. 3/ 2012, bol schválený redakčnou radou, autor odobril korekcie, bola mu zaslaná zmluva o diele v troch vyhotoveniach na podpis, no napriek tomu článok napokon zverejnený nebol a to bez vysvetlenia)

Štefan Plačko