Pred hradom alebo pod hradom?

Po obsadení Richnavy prišiel s početným vojskom jágerský biskup a utáboril sa v Spišskom Podhradí pred (Spišským) hradom. Nato prišli Česi a oddiely miest a zamýšľali dať sa proti nemu do boja. Musel preto včas ustúpiť. Na pomoc mu prišlo viac vojakov, a tak Česi a mestá boli nútené zmiznúť a biskup sa rozložil s vozovou hradbou pri Spišskej Novej Vsi.

Spišskosobotská kronika (preložil Július Sopko)

 
V dlhoročnom procese bádania v problematike dejín Spišského hradu dodnes nedošlo k žiadnemu súhrnnému kritickému porovnaniu výsledkov archeologického bádania s faktami uverejnenými v starších publikáciách či štúdiách a ich následnej konfrontácii s existujúcim archívnym materiálom. Nehovoriac už o tom, že sa medzičasom objavili ďalšie nové skutočnosti či dokonca v novších štúdiách niektorí autori kriticky doplnili výsledky svojich starších výskumov. Jedno z protirečení niektorých interpretácii sa týka komplikovaných mocenských bojov druhej tretiny 15. storočia v rámci Uhorska i spišského územia.
 
Dieťa na tróne
Po smrti Žigmunda nastúpil na jeho miesto v Uhorsku ženích jeho jedinej dcéry Alžbety, Albrecht Habsburský. V roku 1439 však Habsburg zomrel. Kráľovnej vdove, Alžbete, sa narodil syn, Ladislav Pohrobok. Nároky na uhorskú korunu si však začal uplatňovať poľský kráľ Vladislav Jagelovský. Na jeho stranu prešla časť uhorskej šľachty, Spiš nevynímajúc. Hoci spišskí špáni Juraj a Štefan z rodu pánov z Rozhanoviec (Rozgon) údajne stáli zo začiatku na Pohrobkovej strane, v roku 1440 už boli zaiste členmi Vladislavovho tábora. Pridali sa tak k ich bratovi Šimonovi, jágerskému biskupovi, ktorý bol od počiatku spojencom poľského kráľa.

Alžbetu pravdepodobne prekvapila zrada týchto dvoch významných barónov krajiny, Štefana a Juraja z Rozhanoviec. Boli predsa vernými prívržencami jej otca. Udelil im okrem iného aj úrad spišského špána. I Alžbetin muž, kráľ Albrecht, listinou zo 7. júla 1439 im dovtedajšiu držbu hradu potvrdil: „…Štefanovi, synovi Šimona z Rohanoviec… za mnohoraké služby… že sa zaslúžil za naše korunovanie za uhorského kráľa… odrážal útoky Poliakov na našu spišskú zem… udeľujeme ,pro honore´ titul spišského špána a do užívania Spišský hrad so všetkým, čo k nemu patrí… všetko, čo dal do držby ešte nebohý kráľ Žigmund potvrdzujeme teraz do doživotnej držby…“.

Od roku 1441 obhajoval Ladislavove záujmy už i na Spiši Ján Jiskra z Bradýsa. V tom čase sa páni z Rozhanoviec na Spišskom hrade nezdržiavali a hradu velil im verný kapitán Peter Bask. Jiskra po dobytí hradu Richnava, sídla Mikuláša z Perína, Vladislavovho prívrženca, pohol sa s vojskom smerom na Spišský hrad. Nasledujúce udalosti roku 1443 popisuje Spišskosobotská kronika takto: „Po obsadení Richnavy prišiel s početným vojskom jágerský biskup a utáboril sa v Spišskom Podhradí pred (Spišským) hradom. Nato prišli Česi a oddiely miest a zamýšľali dať sa proti nemu do boja. Musel preto včas ustúpiť. Na pomoc mu prišlo viac vojakov, a tak Česi a mestá boli nútené zmiznúť a biskup sa rozložil s vozovou hradbou pri Spišskej Novej Vsi.“

Na hradoch nuda
Na rozdiel od prekladu Júliusa Sopka v Kronikách stredovekého Slovenska, Jozef Špirko v knihe Husiti, Jiskrovci a bratríci v dejinách Spiša biskupov ústup, keď dorazilo vojsko Jiskru a vojenské jednotky spišských miest, konkretizuje. Biskup sa so svojimi vojakmi podľa neho stiahol do predhradia Spišského hradu (in daz vurhauws), čím asi myslí dnešné stredné nádvorie, ktoré bolo vystavané v 14. storočí ako obranné predhradie jadra hradu. Veľké dolné nádvorie, nazývané v staršej literatúre tiež cvinger (Zwinger, vidékvár, t. j. vonkajší hrad) ešte neexistovalo. Biskup potom pravdepodobne bez obáv zveril Spišských hrad naďalej do rúk Petra Baska, ako dobre zaistený oporný bod prívržencov poľského kráľa a presunul sa do Spišskej Novej Vsi.

Nie je však vylúčené, že slovom vurhauws mohlo byť pomenované aj predhradie v zmysle samotného Spišského Podhradia – teda ako miesto pred hradom či nejaké priestranstvo pred hradom pri Spišskom Podhradí. Toto slovo nemusí označovať pojem z hradnej terminólogie, teda predhradie ako priestor obohnaný hradbami chrániaci jadro hradu, ale môže ísť len jednoducho o miesto pred hradom či pred mestom. Mojej domnienke nasvedčuje aj lokalizácia (Spišského) Podhradia vo vzťahu k hradu vo vyššie uvedenom preklade Sopka: „…utáboril sa v Spišskom Podhradí pred (Spišským) hradom…“

Hoci po príchode posíl pre biskupa Šimona z Rozhanoviec boli jiskrovci a mestá nútené stiahnuť sa, Jiskra sa nevzdal. Nejakým spôsobom sa dohodol s kapitánom hradu Baskom a ten mu hrad jednoducho vydal. Z nemeckého originálu sa dá ďalej vyčítať, že až potom, po dorazení posíl, presunulo sa vojsko biskupa k Spišskej Novej Vsi. Podľa mojej domnienky, že by išlo o miesto na okraji Spišského Podhradia nie predhradie hradu, by to teda znamenalo, že opustili nie hrad, ale mestečko pod ním, čo je kľúčové pre ďalšie uvažovanie. Svedčiť pre túto alternatívu môže i spomínaná vozová hradba, s ktorou sa mohli rovnako chrániť i na okraji Spišského Podhradia.

Slová kŕmia strany
Dobroslava Menclová v publikácii Spišský hrad z roku 1957 odvolávajúc sa na kroniku poľského kanonika Dlugosza píše: „Jiskra sa zmocnil Spišského hradu a Podhradia (Podgrodze), ktoré vtedy obsadil Šimon Rozgonyi.“ Pričom toto tvrdenie umiestnila v chronologickom slede jej textu následne za stiahnutie sa Šimona do vurhauws-u (Predhradia hradu alebo lokality na okraji mesta, podhradia?). Dodáva: „…po strate Spišského hradu ustúpil aj so svojou vozovou hradbou k Spišskej Novej Vsi…“ Keby mala na mysli predhradie hradu, znamenalo by to, že biskup sa po príchode protivníka stiahol na hrad, ktorý následne spolu so (Spišským) Podhradím získal Jiskra a biskup musel z hradu utiecť.

Je v tom však niečo nelogické: Jágerský biskup nemohol byť na hrade, pretože Jiskra by po zaujatí hradu asi nenechal len tak odísť jedného z hlavných vojenských vodcov protikráľa. Preto to muselo byť logicky asi nasledovne. Vozovou hradbou chránený táboril biskup tesne na okraji Spišského Podhradia, teda priamo pod hradom zabezpečenom jeho človekom. Po dorazení Pohrobkovi verných oddielov na čele s Jánom Jiskrom sa stiahol do bezpečia vozovej hradby, kde počkal na posily. Kým však dorazili posily, Jiskra, aby zosilnil tlak na tesne pri Podhradí zovreté vojsko, chcel obsadiť podstatný strategický bod – Spišský hrad. Dohodol sa s kapitánom hradu Petrom Baskom.

Preskočiť do druhého tábora Baskovi pravdepodobne nerobilo ťažkosti. O akú dohodu presne išlo, nie je známe. Na druhej strane, rýchlosť celej akcie bola veľmi dôležitá a zdá sa, že sa naozaj dohodli raz-dva. Na zamyslenie preto stojí skutočnosť, ako rýchlo v tých časoch dokázali preklenúť dvaja znepriatelení velitelia priepasť, ktorá ich delila. Keď dorazili na pomoc nové Vladislavove oddiely a jiskrovci a mestá sa museli stiahnuť, sčasti sa stiahli aj do hradu a preto z neistej pozície priamo pod už nepriateľským hradom radšej jágerský biskup Šimon z rodu pánov z Rozhanoviec ustúpil do Spišskej Novej Vsi.

Labyrinty interpretácií
Z dôvodu absencie komplexného výskumu archívnych prameňov a jeho komparácie s doterajšími poznatkami ponúkajú obsiahle politické dejiny hradu široký bádateľský priestor. Príkladom môže byť i tento pohľad na zaujatie Spišského hradu Jánom Jiskrom z Brandýsa v roku 1443. Napriek tomu zostáva nezodpovedaných ešte mnoho otázok a na kritické zhodnotenie čaká ešte množstvo pramenného materiálu. V tomto smere sa príliš nevymyká ani tento článok. Napríklad najnovšie výsledky archeologického, architektonického a archívneho výskumu Spišského hradu, ktorý v rokoch 2007 a 2008 realizoval tím pod vedením Ing. Magdalény Janovskej, vnášajú do predostretej interpretácie celkom nový rozmer. To je však už iná téma.

(publikované v zborníku Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave Historica XLVII/ 2008)

Štefan Plačko