Prečo Tatári nedobyli Spišský hrad?

V Španielsku sa koncom júna 2009 rozhodovalo o rozšírení zápisu Spišského hradu a pamiatok jeho okolia na Zozname UNESCO. K hradu, Spišskej Kapitule, Kostolu Ducha Svätého v Žehre a prírodným rezerváciám Dreveník a Sivá Brada napokon pribudol aj jeden z najzachovalejších urbanistických celkov na území Slovenska. Levoča. Sme však reálne pripravení na ďalšiu slovenskú pamiatku so značkou UNESCO?

Treba povedať, že pozitívne rozhodnutie komisie je skutočne veľkým úspechom slovenského tímu, ktorý sa na celom projekte podieľal. Primátor mesta sa minulý týždeň v médiách nechal počuť, že Levoča si zaslúži samostatný zápis. Hej. Možno zaslúži, ale keď zabudneme na hoci zdravý, ale predsa len lokálpatriotizmus a pozrieme sa na Levoču hoci z celoeurópskeho uhla pohľadu, až také jednoznačné rozhodnutie to pre komisárov nebolo. Vyberali z vyše 30 lokalít. Mimochodom lokalít z celého sveta. Ani na to by sme my, europocentrici, nemali zabúdať.

Členstvo v tomto prestížnom klube svetových kultúrnych a prírodných pamiatok nie je ani zďaleka len vecou ochrany, respektíve záchrany konkrétnej pamiatky. Je to predovšetkým permanentná starostlivosť v najširšom zmysle slova. Znamená to, milí správcovia slovenských „uneskoviek“, nielen konzerváciu, reštaurovanie či rekonštrukciu, ale i dokonalý manažment cestovného ruchu. V tom som však skeptik. A neplatí to len pre lokality ovenčené oným logom. Podobne je neprípustná aj trápna výhovorka o nedostatku peňazí, veď i slepý vidí veľké rezervy v hospodárení.

Éterom preletela aj informácia, že Levoču v poslednom čase oficiálne i inkognito preliezli komisári, ktorých zistenia boli viac ako potešujúce. A zápis je na svete. Hm… Každopádne zaujímavé. Kde to vlastne boli? Desiatu sezónu pôsobím ako turistický sprievodca v rámci lokality UNESCO na Spiši i v Levoči. Namiesto seba radšej počúvam návštevníkov, ktorí sem hojne prichádzajú. Nečakám na oficiálne, na papieri spísané sťažnosti, aby som potom mohol využiť, prepáčte, zneužiť najdlhšiu možnú zákonom určenú lehotu na vyjadrenie a i tak sa vyjadriť trošku mimo ponôs sťažovateľa, a prirodzene, sťažnosti napokon posúdiť ako neopodstatnené…

Turista si už akosi rezignovane privykol, že obsah brožúrkových úsmevov len čiastočne korešponduje s hmatateľným fyzičnom našich destinácií. Nejde tu však o veľké kultúrne podujatia, náučno-zábavné aktivity pre školy, nočné prehliadky a iné akcie, cez ktoré sa konkrétna lokalita propaguje za pomoci často nekritického pohľadu médií okolitému svetu. Tie sa predsa konajú len príležitostne. Ide najmä o obyčajný každodenný chod, najpraobyčajnejšie fungovanie počas najpraobyčajnejšieho dňa v rámci jedného múzea, infocentra, kaviarne, toaliet či parkoviska.

„Tatári nedobyli hrad, lebo nemali lode,“ počastovala asi päťtisíc návštevníkov Spišského hradu v roku 2004 jedna zo sprievodkýň. Odvtedy sa úroveň bezprostredného kontaktu návštevníka s danou pamiatkou takmer nezmenila. Jediné, čo sa z roka na rok mení, je zvyšujúce sa vstupné. Na slávnostnom otvorení novej sezóny 2. mája 2009 ste sa mohli dozvedieť s patričným spišským prízvukom niektorých sprievodcov plno ďalších faktografických skvostov ako napríklad o istom Ľudovítovi Pohrobkovi, uhorskom kráľovi, o tom, že románsky palác je vlastne neogotický a tak ďalej, a tak podobne. Kiež by to boli len takéto nezmysly.

Tak som sa ako uvedomelý občan tejto republiky sťažoval priamo u generálneho riaditeľa Slovenského národného múzea, kam hrad i levočské expozície patria. Čujte všetci. Napríklad na otázku, prečo mňa a mojich známych prikázal správca hradu fotografovať, mi odpovedali, že som porušil Návštevný poriadok v bode 10, písmeno c), v ktorom sa zakazuje sprevádzať hradom iným než hradným sprievodcom… (?) Zabudli mi akosi povedať, že ako turista mám byť v celom voľne prístupnom areáli ruiny úplne ticho, aby má náhodou neposudzovali ako nehodného cudzieho sprievodcu, ktorý by im náhodou nabúral teóriu o Tatároch a lodiach…

Na otázku, prečo na hrade pracuje nemecká sprievodkyňa, ktorá nevie po nemecky, mi odpovedali, že sa na ňu doteraz nikto oficiálne nesťažoval (?). Alebo na otázku, prečo na post vedúcej sprievodcov bol bez výberového konania dosadený blízky rodinný člen vedenia (porušenie Akčného plánu boja proti korupcii v SNM písmeno D, bod 1), ktorý navyše neovláda žiaden cudzí jazyk a nemá žiadne odborné vzdelanie (rozpor s Organizačným poriadkom SNM čl. V, ods. 13), mi pre istotu neodpovedali… Kompletné „umelecké dielo“, ktoré zo seba vydal tento kultúrny kolos ako odpoveď na overiteľné fakty, nemá obdobu.

Podľa mňa mali namiesto Levoče na Zoznam UNESCO zapísať celé Slovenské národné múzeum so všetkými jeho expozíciami, teda vrátane Spišského múzea, ako jeden neobyčajný relikt medzi svetovými múzeami. Arogancia inštitucionálnej moci jeho vedenia sa rovná opľutiu ich verného návštevníka – to treba zakonzervovať, ale do poriadne hermeticky uzavretej vitríny a na poriadne opustený hrad. Levoča a Spišský hrad so svojím okolím medzi opustené ani zďaleka nepatria. No ak sa kompetentní neprebudia, opustenými sa naozaj stanú a nepomôže im ani svetová značka UNESCO. Nech si len zapisujú a rozširujú.

(publikované v tlačenom vydaní denníka Sme 29. júna 2009)

Štefan Plačko