(Ne)prebudené legendy na Spišskom hrade

Od prvej Dlhej noci múzeí v Berlíne uplynulo 14 rokov. Ostatný rok sa do podujatia, na Slovensku známeho ako Noc múzeí a galérii, zapojilo údajne až 3000 múzeí v 40 krajinách. S podtitulom Prebudené Legendy na Spišskom hrade sa tak po siedmykrát stalo súčasťou tejto peknej myšlienky i Spišské múzeum v Levoči, jedno z „dietok“ Slovenského národného múzea „rozutekaných“ po celom Slovensku. Keby však Nemci tušili ako ich chvályhodná idea na Spiši zmutuje do slaboduchého monštra s načahujúcou rukou, trpko by zaplakali.

V roku 2008, doteraz najúspešnejšej sezóne z hľadiska návštevnosti, na Spišský hrad zavítalo 186 tisíc osôb. No darmo by ste pátrali po nejakej väčšej akcii, nebodaj viacerých, ktoré by mali markantný podiel na týchto číslach. Žiadna sa nekonala a návštevníci aj tak prichádzali v húfoch. Ak sa teda napokon prichystá nejaká tá sláva, bolo by načim počítať s „troškou“ viac zvedavcov. Kto bol v sobotu 14. mája 2011 medzi 18.00 a 24.00 hodinou na hrade, chápe. Cez 1000 hostí v priebehu šiestich hodín vo facebook-ových časoch sa dalo jednoducho očakávať. Správca hradu však očividne zase raz neočakával.

Chaotické (ne)riadenie parkoviska a prístupovej cesty. Upchaný prechodový priestor pri vstupnej bráne. Zúfalo absentujúca logistika riadenia toľkých más. Otrasná dramaturgia samotného programu. To celé v šesťeurovom balíčku (ak ste si vstupenku nekúpili v predpredaji). Som ešte stále v neopísateľnom šoku. Našu typickú slovenskú ľahostajnosť k závažným defektom v spoločnosti (politické a ekonomické kauzy ostatných desaťročí) si dokážeme jednoducho ospravedlniť pánskym huncútstvom. Keď sa však nebotyčná skrivodlivosť o nás obtrie, hoc len v triviálnej situácii – počas návštevy jednej ruiny – kloníme hlavu rovnako.

Ako ináč sa dá vysvetliť spokojný široký úsmev pani riaditeľky rovno pred pokladňou tejto kultúrnej ustanovizne okolo 23.30 hodiny, keď už pominul ten najväčší zmätok? Žeby mastná cvengajúca a šuštiaca spokojnosť? V presne 139 člennej skupine (dieťa hore dolu) o 22.00 hodine mal odvahu zakričať na plné hrdlo, že nič nepočuje, len asi šesť ročný chlapec. Rozprávka Cisárove nové šaty v priamom prenose. Správca hradu bol obnažený. Bola tma, nebolo vidieť, či sa niekto z dospelých aspoň trošku začervenal. „Nepáčilo sa mi,“ napísal v tú noc ďalší chlapec v približne rovnakom veku do návštevnej knihy.

Ja som sa každopádne červenal. Celú hodinu a pol ťahajúceho trápenia. Nebolo to ale v dôsledku bezpočtu perverzných rekvizít, sexistických narážok a dvojzmyselných slov, ktoré sa na rodiny s deťmi hrnuli zo všetkých troch dramatických predstavení v rámci programu. A to som tie predstavenia videl. Mám výšku 186 centimetrov. Polovici skupiny v treťom štvrtom a piatom rade ostávalo len zakaždým naťahovať aspoň uši. Po prebudení legiend ani chýru, ani slychu. Už druhé predstavenie bola improvizačná tortúra, no nie taká, ako časti medzi jednotlivými hranými scénkami. Sprievodné slovo! Uši režúce bludy bez hlavy a päty.

Z polovice pojašeného prejavu sprievodkyne Stanky, ktorý náhodou bolo aj počuť, si väčšina určite odniesla akurát tak slovo „palcovačka“ – údajne mučiaci nástroj a to, že „už našla svoju 11 ročnú lásku“ – ako odpoveď na reakciu pána z publika, že sa naučí poriadne kričať, keď sa vydá… Autorky dosiaľ dvoch vydaných zväzkov výkladového Slovníka súčasného slovenského jazyka nemajú pri ďalšom zväzku nad čím váhať. Tretí, nevulgárny, význam slovesa palcovať – do očí sa vysmievať, opovrhovať návštevníkmi múzeí, ktorí si za to musia dobrovoľne zaplatiť.

Štefan Plačko