Levočská tmavá noc

Noc múzeí a galérií. Celoeurópsky projekt. Tento rok sa zase raz, paradoxne, nocovalo aj počas dňa. Štrnásty deň v mesiaci. Žiadne komplikované výpočty na spôsob Veľkej noci, lež posledná sobota pred 18. májom. Dňom, ktorý patrí týmto kultúrnym inštitúciám aj na Slovensku. Spišské múzeum v Levoči, jedno z celého kŕdľa náležiacich pod Slovenské národné múzeum, sa do podujatia zapojilo tiež. Avšak opäť, núka sa povedať až tradične, mnohých skôr sklamalo. Múzeum i jeho návštevníci tápali v tme. Prenesene i doslova.

Jednak, prostredníctvom aktivít spojených s múzejnou pedagogikou a v spolupráci so školami, si tento levočský kultúrny stánok v ostatných rokoch vychováva ľudský potenciál, ktorý bude zajtra platiť účty za elektrinu. No vzápätí priam odháňa návštevníkov, ktorí sú tu a teraz. Tí z nich, ktorí sa po zážitku z piatka trinásteho v tmavých útrobách Hainovho domu v Levoči dajú ešte raz zlákať na podujatie tohto typu, sú veční múzejní optimisti. Rovnako ako autor tohto príspevku.

Totálne nezvládnutá výstava Levočská biela pani vo vzťahu k väčšinovému laickému návštevníkovi, inštalovaná v jednej z expozícii Spišského múzea na Námestí Majstra Pavla v Levoči, sa stala kulisou podujatia so zaujímavým, hoc vo svete otrepaným nápadom. Zároveň s diletantským a nadmieru patetickým prevedením. Podujatie nieslo názov Levočská biela noc. Vstupné 3 eurá nebolo vôbec drahé, dokonca vstupenky ste si mohli zakúpiť v predpredaji s polovičnou zľavou. Stoja však tri eurá za tmu a zvuky z reproduktora?

Na vstup o 21.00 hodine sa v bráne meštianskeho domu číslo 40 zhromaždilo 21 osôb. Keďže je to zároveň aj východ z múzea, očakávali by ste, že sa dufartom vyvalí masa usmiatych a nadmieru spokojných milovníkov kultúry. Niet nad motiváciu od osôb rovnakej krvnej skupiny. Z predchádzajúceho vstupu o 20.30 hodine sa však vynorili asi dve ženské postavy. Ale usmievali sa. Keď sa asi 25 minútová prehliadka skončila, opäť nebolo vidieť alebo aspoň počuť živé duše. Biela pani sa neráta.

Úlohy tohto najznámejšieho levočského strašidla sa ten večer zhostili dve slečny. Aj keď po niekoľkých návštevách tejto výstavy i za denného svetla si už nie som celkom istý, či Bielu pani ešte niekto vôbec spozná. Prvá slečna mala radšej venovať dlhšiu prípravu chôdzi v dobových topánkach. Druhá slečna, tá až príliš často sledovala rozprávku Na vlásku. Najmä tú časť, keď Zlatovláska prepadne záchvatom rozpoltenosti. Jej biele šaty v tom momente pripomínali skôr kazajku a v nej človeka vypusteného z neďalekej psychiatrie. Na dôvažok, jediný vtipný moment večera.

Spôsob, akým sa lepila na dvere s romantickou maľbou Júlie primäli každého zo zúčastnených prehodnotiť svoj vzťah k múzejným zbierkam a všadeprítomným otravným tabuľkám slovenských múzeí Nedotýkajte sa! Ona aspoň hrala. Tá prvá aj s mládencom, predstavujúcim Štefana Andrášiho, len pili. Celou pochmúrnou domácnosťou nás previedla postava svojim zovňajškom sťaby vystrihnutá z dobových obrazov. Ale jej improvizácia pri privítaní skôr odhalila miesto bydliska a boj s narozprávanými pasážami z reproduktorov nemohla vyhrať, iba ak v súťaži o najpatetickejší prednes prózy. Autora scenára vyhodiť!

Lampáš v rukách našej sprievodkyne. Ozdoba? Efektná. Viola, malé dievčatko, ktoré sa motalo pod nohy nosičke svetla. Komparz? Efektný. Tak ako celé miesto, prostredie, kulisy a kostýmy. Keď si zapcháte uši. To očividne urobila väčšina už pri druhom zastavení. Typické úvodné stuhnutie – čo nás to tu čaká (Viola si zívla) – prešlo pozvoľna do mrvenia sa a v malej miestnosti, kde bola tá najväčšia tma údajne bielej noci, do mexickej vlny. Ako inak malo zareagovať publikum na informáciu spoza lampáša, že tu začína legenda. Alebo povedala román? Nepočúvate, keď v temnote ostríte pod nohy.

Oné prorocké slová padli totiž v miestnosti, kde za začína časť výstavy venovaná románu o Júlii Korponayovej od Móra Jókaia. Vedeli by ste to, keby ste sa tam boli pozrieť za svetla. Neboli ste? Nenaštudovali ste si katalóg s odbornými štúdiami k téme? Neprečítali ste si román? Vaša chyba. „Ako? Samá tma, čo?“ pýta sa mládenec priateľky na konci prehliadky. Manželka manželovi pri východe hovorí: „Nerozumela som tomu.“ V inej dvojici, egoisticky v prvej osobe množného čísla, muž aj za svoj ženský doprovod nahlas vysloví: „Mohli sme radšej pozerať (hokejový) zápas.“ No pani aj so svojimi „násťročnými“ gardedámami sa v hosťovskej knihe poďakovali za krásny zážitok.

V roku 2005, 1. júla, sa pod názvom Oživené legendy odohrala, či skôr vlečúco odkrivkala prvá nočná prehliadka na Spišskom hrade. V Spišskom múzeu v Levoči sa tak započala tradícia, ktorá už trvá sedem sezón. Bola to vtedy vyslovene nezvládnutá katastrofa bez materiálneho zabezpečenia s rozpačitým schválením vedenia. No s o to väčším nadšením zamestnancov, ktorí prišli s touto ideou, všetko pripravili na kolene, na poslednú chvíľu a hlavne lajdácky. Po desiatich rokoch vás ohromia kostýmy, hudba a videoprojekcie, no v princípe sa zo zlyhania v lete 2005 nikto zo zodpovedných očividne nepoučil. Piatok trinásteho nepresvedčili.

Štefan Plačko