Keď koža z jahňaťa prehovorí

Bela, dei gracia Hungarie, Dalmacie, Chroacie, Rame, Servie, Lodomerie, Gallichie Cumanieque rex, omnis Christi fidelibus, ad quos presens litera pervenerit, salutem in omnium salvatore.

Listina kráľa Bela IV. z roku 1249 (ŠA LE, SpP, I., Man. I., N. 1.)

 
V roku 1999 to síce bolo okrúhlo okrúhle 750. výročie, tento rok to bude „len“ 762. Nuž taká stará je listina s prvou priamou písomnou zmienkou o hrade Spiš samotnom i meste pod hradom. Rozpráva o jednej nenápadnej udalosti odohravšej sa na uhorskom kráľovskom dvore v roku vtelenia Pána tisícdvestoštyridsiateho deviateho, trinástych kalend októbrových, štrnásteho roku panovania Bela. Rovnako zaujímavým príbehom je však i to, čo po onej udalosti ostalo…
 
Za filmovým plátnom
Tí z vás, ktorí videli americký dobrodružný film Honba za pokladom templárov (ang. názov filmu je National Treasure, v češtine Lovci pokladů) z roku 2004 s Nicolasom Cageom v hlavnej úlohe, možno naozaj začali veriť, že archívne listiny nie sú len nudným zdrapom papiera a že ten, kto sa v nich „vŕta“, má celkom akčný život. Kiež by to tak bolo. Skutočnosť je nepredstaviteľne vzdialená scénam ako vybuchujúce lode v polárnom ľade či tajuplný labyrint podzemných miestností s množstvom neuveriteľných pokladov. O skrytých indíciách na zadných stranách listín odhaľovaných potieraním citrónovou šťavou ani nehovoriac.

Držali ste vôbec niekedy nejaký ozajstný archívny dokument v rukách? V skutočnosti nie sú tak hermeticky uzavreté a strážené ako v onom filme. Pravda, bol to trošku iný prípad. Išlo o originálnu listinu s vyhlásením nezávislosti, čo je pre Američanov taká menšia modla. Nečudujme sa im potom, keď vylezú napríklad na Spišský hrad a odrazu sa im nedostáva dostatok kyslíka. Nie že by mal hrad takú nadmorskú výšku, ani nenarážam na rastúce percento obéznych v dnešnej populácii, lež 12. storočie vzniku tohto miesta robí svoje.

Listina nezávislosti? Veď to je „smiešnych“ 200 rokov. Pre najstaršie budovy v USA platí to isté. Nie je to žiadne naparovanie sa. Máme sa čím vystatovať, no robíme opak… No držali ste teda nejaký ten starý „zdrap“ alebo nie? Ak sa hanbíte ísť do archívu, hoci je to zadarmo a hrýzť bádateľov zatiaľ tiež nezačali, tak dúfam, že ste si aspoň prečítali slovenský preklad tej s prvou písomnou zmienkou o Spišskom Podhradí v knihe Kronika mesta Spišské Podhradie slovom i obrazom na strane 13 hore. Nie?

Boj s otáznikmi
„Bela, dei gracia Hungarie, Dalmacie, Chroacie, Rame, Servie, Lodomerie, Gallichie Cumanieque rex, omnis Christi fidelibus, ad quos presens litera pervenerit, salutem in omnium salvatore.“ To sa nám ctihodný a milostivý kráľ Belo, samozrejme rukou pisára, prihovára a pozdrav v Spasiteľovi všetkým Kristovi verným po 761 rokoch posiela. Takto sa začína skoro každá kráľovská listina, slávnostné privilégium z toho obdobia. Aj podhradská. Vidíte, je to len prvá veta a už tu máme asi desiatku otáznikov. Teraz buďme múdri.

Na filmovom plátne sa zdá, že Nicolas Cage vzdelanie archivára, historika a archeológa cical snáď už s materinským mliekom. Nikdy nezaváha, len sa zadíva na stenu, zamyslí, nahmatá, otočí, stlačí a nech sa páči – tajné dvere sú dokorán. Film. Normálneho smrteľníka to stojí stovky, ba tisíce dní štúdia, ohnutého chrbta, unavených očí a znecitliveného zadku. Priamo v teréne sa potom zopakuje podobný proces, až na ten zadok. Pre hollywoodsky trhák nuda.

Veď skúsme: Z tejto prvej vety sa napríklad dozvieme, že listinu vydal nejaký Belo, lenže, ak sme sedeli nad knihami dosť dlho, rovnako vieme, že v Uhorsku vládli Belovia štyria. Takže zatiaľ nevieme nič. Samozrejme musíme vedieť po latinsky a to sa len tak samo tiež nedostaví. Ďalej sa dozvedáme, že Belo vládol v… vlastne, keď neovládame staré geografické názvy, mnohokrát už dávno neexistujúcich krajín, tak zase nevieme skoro nič. A tak ďalej, a tak podobne. Bežná listina má tých viet a následne i otáznikov o čosi viac, no keď sa ňou raz prebrodíme…

Odmena na dorze?
V spomínanej knihe si listinu síce môžeme prečítať, navyše po slovensky, ale nemôžete ohmatať. V skutočnosti má veľkosť 32,8 x 24,2 cm. Je to tzv. stredoeurópsky pergamen, po oboch stranách vybielený a hladký. Je napísaná gotickou kurzívou v latinčine, tmavohnedým atramentom. Zdobené je iba prvé písmeno „B“ v mene kráľa Bela. Text je bez akýchkoľvek škrtov a vyškrabaných či vymazaných miest (v starých listinách sú škrty bežný jav). Z pečate sa zachoval iba zlomok a častým skladaním listiny má niekoľko dierok, ktoré vznikli v miestach ohybov. Na zadnej strane, na dorze, je badateľný nejaký text… Hm…

Rozmermi ani výzdobou to nie je žiadna veľkolepá „podívaná“, navyše dierkovaná a bez pečate. Tridsať krát dvadsať centimetrov? Skutočne len taký nejaký papierik, resp. pergamenik (opracovaná koža z jahňaťa či teľaťa). Dokonca ani len pokus o vyškrabanie nejakej časti v texte, t. j. pokus o sfalšovanie obsahu nemá a sklamanie prichádza aj ohľadom toho dorzálneho tajuplného textu. Nejde o záhadný kód ani nič podobné, ale len o stručnú úradnícku poznámku zaznamenávajúcu obsah listiny, ktorú vyhotovil nejaký pisár či notár v 13. alebo 14. storočí. Tiež úplne bežná vec.

A teraz to najhoršie: „… táto veľká cesta, pokračujúc priamo na východ, rozdeľuje zem obce Sasov pod hradom; odtiaľ, neďaleko tejto obce, sa otáča druhou cestou západným smerom, kde po krátkej vzdialenosti sú dva medzníky, jeden obce Sasov a druhý obce Jablonov … tiež má druhú lúku vedľa potoka, ktorý Sasi z Podhradia nazývajú…“ Listina, ktorú mesto Spišské Podhradie (mimochodom aj Levoča) permanentne oslavuje už skoro 762 rokov sa vôbec Podhradia (mimochodom ani Levoče) netýka!

Stredoveký marketing
Úryvok je vyňatý z druhej polovice tohto archívneho prameňa, z časti, ktorej sa odborne hovorí metácia. To znamená, kde sa presne vymedzujú hranice nejakej darovanej, predávanej, kupovanej, dedenej (atď.), no prosto zeme. V tomto prípade kráľ potvrdil vlastníctvo zeme Jablonov spišskému prepoštovi. Popri Jablonove „sa zviezli“ i Levoča, Podhradie (obec Sasov pod hradom), zaniknuté Zalužany (pri Nemešanoch, vrátane), zaniknutá dedina Svätej Margaréty (podľa nej nazývaný potok Margecianka pretekajúci Podhradím). Čo sa to na trináste kalendy októbrove pred 762 rokmi vlastne stalo, je však už iná téma.

(v upravenej podobe publikované v občasníku Podhradčan 1/ 2009)

Štefan Plačko