Donžon alebo bergfrit, prepošt alebo vojvoda?

Vo veži Spišského hradu niet najmenšej stopy po obytných miestnostiach. Všetky jej poschodia sú iba skromne osvetlené vysokými úzkymi strieľňami, ktoré sú svojím tvarom i výškou uspôsobené predovšetkým na to, aby sa z nich dalo strieľať lukom. Je to teda stavba určená už výhradne na obranu, skutočne „veľká veža“, či ako sa v odbornej literatúre od minulého storočia hovorí „bergfrit“.

Dobroslava Menclová (Spišský hrad, 1957, s. 36)

 
Jedno z protirečení, s ktorými sa pri porovnávaní výsledkov archeológie, archívneho výskumu a v minulosti i súčasnosti publikovanými prácami musí boriť každý doterajší i potenciálny výskumník dejín Spišského hradu, sa spája s jedným z najcharakteristickejších znakov hradnej architektúry – hradnou vežou,(1) konkrétne v tomto prípade centrálnou vežou Spišského hradu.
 
Prvá písomná správa o Spiši pochádza z roku 1209. Je to zároveň prvá nepriama písomná správa o existencii Spišského hradu ako pravdepodobného strediska správy a centra Spišského komitátu.(2) Vznikol tak predpoklad, že hrad tu existoval už skôr. A skutočne – výsledky spomínaného archeologického výskumu vznik prvého kamenného komplexu na hradnom kopci posunuli do poslednej tretiny 12. storočia. Či sa zmienka v listine z roku 1209 týka práve tejto veže na spišskom hradnom kopci, to je predmetom dlhodobých diskusií i obsahom samostatných štúdií.(3)

Výskum ukázal, že bola postavená veľká okrúhla strážna a zároveň obytná veža typu donžon (donjon),(4) ktorá mala strážiť hranice Uhorska a dôležitú obchodnú cestu, ktorá tadiaľto viedla a spájala oblasť Potisia a Sedmohradska s Poľskom a Pobaltím. Zdá sa, že plnila aj správnu a reprezentatívnu funkciu pre túto oblasť.(5) Základy donžonu sú doteraz zachované a dobre viditeľné medzi novou vežou a kaplnkou. V priemere mala 22,5 m, jej múry boli hrubé 3,9 m. Menší kamenný kruh v strede s priemerom 3,4 m,(6) je súčasťou základov kruhového kamenného piliera, ktorý stál vo vnútri veže. Na ňom boli radiálne poukladané drevené trámy troch poschodí veže.(7)

Autori výskumu jej vznik kladú do obdobia vlády uhorského kráľa Bela III. (1173 – 1196). Vtedy sú doložené kultúrne styky s Francúzskom, a to aj prostredníctvom druhej manželky kráľa, Margity, sestry francúzskeho kráľa Filipa II. Augusta. Materskou oblasťou týchto veží je Francúzsko, kde ich výstavba vrcholila práve za Filipa Augusta (1180 – 1223).(8) Pozoruhodné však je, že donžony podobných rozmerov nie sú v tomto období doložené ani vo Francúzsku.(9) Podľa autorov výskumu to bola ojedinelá stavba v celej Karpatskej kotline v poslednej tretine 12. storočia.(10)

Stavitelia nemohli tušiť, že mohutný donžon postavili v činnej tektonickej pukline, ktorá tadiaľto prechádza, a určite sa im ani nesnívalo, ako ich dielo dopadne. Hlavne celá severovýchodná strana hradného brala je i dnes dosť nesúrodá a zosúva sa. Veža bola deštruovaná pohybmi v podloží, pričom je pravdepodobné, že boli vyvolané samotnou váhou veže.(11) Začiatkom 13. storočia(12) sa tak zvyšky donžonu povaľovali najmä po celom východnom svahu hradného vrchu, no na akropole po deštrukcii už nebola ani stopa.

Zvyšky zrútenej veže použili sekundárne na výstavbu nového opevnenia po celom obvode hradnej akropoly s novou vstupnou bránou na jej južnom výbežku.(13) O čosi neskôr, no ešte pred mongolským vpádom, bol v severnej časti, na najstrmšom, a teda najbezpečnejšom mieste hradnej akropoly vybudovaný trojpodlažný palác v románskom štýle.(14) V strede akropoly vedľa zrútenej veže vznikla nová, obranná valcová veža.(15) Je to veža typu donžon, alebo veža typu bergfrit?

Autori nepočetných turistických sprievodcov o Spiši či písaných sprievodcov o Spišskom hrade zhodne označujú súčasnú vežu, ktorá vznikla začiatkom 13. storočia, za variant donžonu.(16) Zámerne sa tu odvolávam na tento typ literatúry, pretože je základným formovateľom poznatkov o tej-ktorej lokalite, a to nielen v prípade laickej verejnosti. Autori sprievodcov väčšinou vychádzajú z odborných prác, no v tomto prípade je otázne, z akého zdroja títo autori čerpali.

Totiž oná základná monografia k dejinám hradu autorov Andreja Fialu, Adriána Vallašeka a Gabriela Lukáča(17) sa akejkoľvek kategorizácie existujúcej architektúry na Spišskom hrade zdržiava. Platí to pre všetky ich články, štúdie i monografie citované v tejto práci. Ani prvú vežu z poslednej tretiny 12. storočia, ani druhú vežu zo začiatku 13. storočia bližšie nezaraďujú. Inak postupovali Michal Slivka a Adrián Vallašek vo vyššie citovanom diele Hrady a hrádky na východnom Slovensku, kde vo všeobecnej časti staršiu vežu Spišského hradu jednoznačne označujú ako typ donžon,(18) v katalógovej časti o jednotlivých hradoch sa tomu vyhli(19) a celkovo sa vyhli určeniu typu súčasnej, v poradí mladšej veže.

Vyzerá to tak, že niektorí z autorov písaných sprievodcov použil nesprávny termín veža donžon pre v poradí druhú vežu zo začiatku 13. storočia, a to buď nedopatrením, alebo bez predchádzajúcej kritickej analýzy existujúcej literatúry. Ostatní tento názor už len automaticky preberali. Naproti tomu staršie práce(20) zhodne označujú dodnes stojacu vežu za typ bergfrit.(21) Najnovšia štúdia Gabriela Lukáča(22) vyvracia už roky vžitý názor a s použitím novších typologických kritérií i poukázaním na širšie západoeurópske väzby prináša do hradnej architektúry na Spiši nové závery. Podľa tohto autora sa s typom výšinného vežového hradu vo forme bergfritu na území Slovenska prvýkrát stretávame práve na Spišskom hrade v období po roku 1219.(23)

Vežu postavili v strede priestoru medzi vstupnou vežou na južnej a palácom na severnej strane opevnenej hradnej akropoly. V prvom poschodí má veža priemer 9 m a hrúbku múrov 2,5 m.(24) Bola to útočištná veža, zvykne sa tiež označovať ako miesto poslednej obrany či veža Nebojsa,(25) s pôvodným vstupom na severnej strane. Bergfrit poskytoval obrancom možnosť pasívnej obrany a práve obranno-útočištný charakter, teda jeho vojenská funkcia bola nadradená reprezentatívnej funkcii.(26) Veža je dnes sprístupnená verejnosti, potom, čo koncom 20. storočia prešla celkovou rekonštrukciou.

Už len zbežnou komparáciou s vežami typu donžon na ostatných slovenských hradoch, ktoré sú prístupné verejnosti, zistíme, že o veži Spišského hradu nemožno hovoriť ako o veži donžon. Jej obytná funkcia je nepravdepodobná a rovnako celková dispozícia architektúry na hradnej akropole (palác v najsevernejšej časti, najďalej od vstupnej brány stojacej na južnej strane akropoly a medzi nimi valcovitá veža so vstupom na prvom poschodí, otočenom smerom k palácu) podľa mňa zodpovedá kategórii bergfritu.(27) Viac svetla do problematiky by určite vnieslo historické pozadie tejto stavebnej činnosti na travertínovom kopci nad Spišským Podhradím či historické postavy, ktoré stáli za stavbou románskeho komplexu. Kto bol jej iniciátorom?

Dobroslava Menclová i Ján Vencko autorstvo veže prisudzujú spišskému prepoštovi Matejovi, vychádzajúc z listiny z roku 1270,(28) čo by teda aj jej vznik posunulo až do obdobia po mongolskom vpáde. Táto téza však bola spochybnená archeologickým a historicko-architektonickým výskumom.(29) O akej inej veži z druhej polovice 13. storočia potom hovorí táto listina? Práve oným výskumom boli odhalené zvyšky ešte jednej veže v areáli hradu, no nie v priestore hradnej akropoly, ale pod jej západnou stranou na mieste dnešného tzv. románskeho predhradia. Listina sa jednoznačne týka tohto novoobjaveného objektu, ktorý v oných časoch výrazne dotváral siluetu Spišského hradu. Na bližšie vysvetlenie tejto otázky je nutné ozrejmiť niektoré fakty.

V 12. storočí bolo zriadené spišské prepoštstvo, na čele s prepoštom, ktorého sídlom bol pravdepodobne starý kláštor benediktínov z 11. storočia, západne, na kopci oproti hradu.(30) Asi ešte pred mongolským vpádom prepoštovi začali stavať nové sídlo, dnešnú Spišskú Kapitulu, poniže kláštora,(31) ale po roku 1242 kvôli bezpečnosti býval na hrade. Listinou z 19. septembra 1249(32) mu uhorský kráľ Belo IV. povoľuje usadiť sa na kráľovskom hrade Spiš, vystavať vežu a palác (pro turri edificanda et palacio) a o hrad sa starať. Obidve stavby mali výslovne slúžiť na obranu hradu a na úžitok prepoštstva.(33)

Starší autori, netušiac o existencii kamennej obytnej stavby (na základe výskumu možno tvrdiť, že šlo o trojpodlažnú obytnú vežu s napojením na hradobný múr s ochodzou, po ktorej sa dalo prejsť z priestoru románskeho predhradia na emporu románskej kaplnky, stojacej na hradnej akropole; kaplnku dal rovnako v tom čase vybudovať spišský prepošt)(34) na románskom predhradí, keďže bola odkrytá až archeologickým prieskumom v 70-tych rokoch 20. storočia, s vtedajším prepoštom Matejom spájali stavbu románskeho paláca a súčasnej veže, veže bergfrit na hradnej akropole.(35)

Vychádzali pritom zo spomínanej kráľovskej listiny z roku 1249, kde sa mu povoľuje vystavať na hrade doslovne palác a vežu. Jediný palác a jediná veža, ktoré títo autori v prvej polovici 20. storočia mohli na hrade nájsť v ucelenej podobe, stáli na hradnej akropole. Ako som vyššie načrtol, výskumy však túto tézu úplne vylúčili. Na základe daných skutočností, vychádzajúc rovnako z diplomatického a historického rozboru onej listiny z roku 1249 Františkom Žifčákom,(36) palác z listiny treba jednoznačne spájať s obytnou vežou, z ktorej ostali len zakonzervované základy na románskom predhradí.

A vežu z listiny – s novou vstupnou vežou nad vstupnou bránou do hradu, respektíve do novovybudovaného románskeho predhradia. Aby bol prepoštov palác chránený, keďže ho vlastne dal vystavať vedľa dovtedajšieho hradu, musel nechať vybudovať aj nový hradobný múr, ktorý napojili na dovtedajší hrad z jeho západnej strany, zo strany jedinej prístupovej cesty k hradu. Keďže sa touto prístavbou dovtedajšia vstupná brána odrazu ocitla vo vnútri hradu, vystavali bránu novú a nad ňou vežu spomínanú v listine.(37) Tak vzniklo toto nové predhradie.

Dodnes s množstvom detailov zachovaný románsky palác a súčasná veža, veža bergfrit na hradnej akropole, v čase pôsobenia prepošta Mateja už stáli. Podnet na ich výstavbu dal buď priamo vojvoda Koloman, mladší syn uhorského kráľ Ondreja II., alebo niekto z jeho okruhu, ktorý v jeho mene riadil hrad a územie podliehajúce jeho správe.(38) Kolomana totiž v roku 1214 jeho otec, Ondrej II., zosobášil so Salome, dcérou krakovského kniežaťa Leška Bieleho. Obidvaja mali byť dosadení na uprázdnený kniežací stolec v Haliči.

Podstatné je to, že po vojenskej porážke v 1219,(39) dokonca aj Kolomanovom väznení, napokon manželia museli z Haliče odísť. Ako náhrada mu bol daný Spiš a neskôr i chorvátsko-slavónske a dalmátske vojvodstvo. Koloman na Spiši viedol vlastnú politiku, a to so súhlasom jeho staršieho brata, nového uhorského kráľa, Bela IV.(40) Preto viacerí autori z toho usudzujú, že spišské územie spravoval ako jeho knieža či vojvoda.(41)

(publikované v zborníku Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave Historica XLVII/ 2008)

Štefan Plačko
 
 
01 SLIVKA, Michal – VALLAŠEK, Adrián. Hrady a hrádky na východnom Slovensku. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1991, s. 19.
02 MARSINA, Richard. Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae. I. zv. Bratislava : Obzor, 1971, s. 122-123. MENCLOVÁ, Dobroslava. Spišský hrad. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1957, s. 12-18. CHALUPECKÝ, Ivan. Prehľad vývoja verejnej správy na Spiši. In Sborník archivních prací, 1963, roč. 13, č. 1, s. 123.
03 HOMZA, Martin. Pokus o rekonštrukciu najstarších politických dejín Spiša (koniec 8. – 13. storočie). In CHALUPECKÝ, Ivan (ed.). Z minulosti Spiša (Ročenka Spišského dejepisného spolku v Levoči), 1997-1998, roč. 5-6, s. 7-31.
04 SLIVKA – VALLAŠEK, ref. 1, s. 52.
05 MENCLOVÁ, ref. 2, s. 12. HOMZA, ref. 3, s. 25.
06 LUKÁČ, Gabriel. Príspevok k počiatkom a typológii hradnej architektúry na Spiši. In ŽIFČÁK, František (ed.). Z minulosti Spiša (Ročenka Spišského dejepisného spolku), 2001-2002, roč. 9-10, s. 42.
07 FIALA, Andrej – VALLAŠEK, Adrián – LUKÁČ, Gabriel. Spišský hrad. Martin : Osveta, 1988, s. 30.
08 SLIVKA – VALLAŠEK, ref. 1, s. 52.
09 LUKÁČ, ref. 6, s. 42.
10 FIALA – VALLAŠEK – LUKÁČ, ref. 7, s. 30, 34.
11 Tamže, s. 35.
12 LUKÁČ, ref. 6, s. 45.
13 VALLAŠEK, Andrej – FIALA, Adrián. Spišský hrad : Národná kultúrna pamiatka. Košice : Východoslovenské múzeum v Košiciach, 1981, s. 19. MENCLOVÁ, ref. 2, s. 33.
14 VALLAŠEK, Andrej – FIALA, Adrián. Spišský hrad. In Pamiatky a múzeá, 1994, č. 5-6, s. 5.
15 LUKÁČ, ref. 6, s. 45.
16 NOVOTNÁ, Mária. Spišský hrad. Levoča : Modrý Peter, 1994. RUSNÁK, Ernest – CHALUPECKÝ, Ivan – STEHLÍK, Rudolf. Spiš – Gemer. Sprievodca po gotickej ceste. Spišská Nová Ves : BIC, 2000. PAVÚKOVÁ, Dáša. Národná kultúrna pamiatka – Spišský hrad. Košice : Agentúra JeS, 2001.
17 FIALA – VALLAŠEK – LUKÁČ, ref. 7
18 SLIVKA – VALLAŠEK, ref. 1, s. 52.
19 Tamže, s. 234-235.
20 MENCLOVÁ, ref. 2. HRADSZKY, József. Das Zipser Haus und dessen Umgebung. Igló : b.v., 1884.
21 Bližšie k bergfritovej hradnej dispozícii pozri SLIVKA – VALLAŠEK, ref. 1, s. 19. PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin. Encyklopédia slovenských hradov. Bratislava : Slovart, 2007, s. 33.
22 LUKÁČ, ref. 6, s. 41-50.
23 Tamže, s. 45.
24 Tamže, s. 45.
25 Tamže, s. 46.
26 Tamže.
27 SLIVKA – VALLAŠEK, ref. 1, s. 19. PLAČEK – BÓNA, ref. 21, s. 29-33. DURDÍK, Tomáš. Ilustrovaná encyklopedie českých hradů. Praha : Libri, 2000, s. 57-58.
28 FEJÉR, Gabriel. Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis I – XI. Budae 1829 – 1844, V/1, s. 95.
29 FIALA – VALLAŠEK – LUKÁČ, ref. 7, s. 42, 87.
30 VALLAŠEK, Adrián. Zaniknutý kláštor sv. Martina nad Spišskou Kapitulou. In Pamiatky a múzeá, 1999, č. 2, s. 61-65.
31 FIALA, Andrej – VALLAŠEK, Adrián. Spišská Kapitula. Náčrt stavebných dejín. In Pamiatky a múzeá, 1994, č. 5 – 6, s. 11-13.
32 Štátny archív Levoča (ŠA Levoča), fond Spišské prepoštstvo (f. SP), 1248 – 1526, inventárne číslo 2 (inv. č.), 19. september 1249, I., Man. I, N. 1.
33 ŽIFČÁK, František. Listina z roku 1249 pre spišského prepošta ako historický prameň. In CHALUPECKÝ, Ivan (ed.). Z minulosti Spiša (Ročenka Spišského dejepisného spolku v Levoči) 1997-1998, roč. 5-6, s. 84-85. MARSINA, Richard. Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae. 2. zv. Bratislava : Obzor, 1987, s. 229. HÚŠČAVA, Alexander. Jablonovská vzbura proti spišskému prepoštovi roku 1387. In Historica, Sborník FiF UK, 1964, roč. 15, s. 172.
34 FIALA – VALLAŠEK – LUKÁČ, ref. 7, s. 43.
35 HRADSZKY, ref. 20, s. 43.
36 ŽIFČÁK, ref. 33, s. 85.
37 FIALA – VALLAŠEK – LUKÁČ, ref. 7, s. 42.
38 ZSOLDOS, Attila. Vznik Spišského komitátu. In ŠTEVÍK, Miroslav (ed.). K stredovekým dejinám Spiša. Stará Ľubovňa : Ľubovnianske múzeum, 2003, s. 21-22.
39 FIALA – VALLAŠEK – LUKÁČ, ref. 7, s. 35. HOMZA, ref. 3, s. 26, uvádza ako najneskorší termín návratu do Uhorska rok 1221.
40 PROCHÁZKOVÁ, Nataša. Koloman Haličský na Spiši pred rokom 1241. In GLADKIEWICZ, Ryszard – HOMZA, Martin (ed.). Terra Scepusiensis. Stav bádania o dejinách Spiša. Levoča; Wroclaw : Kláštorisko, 2003, s. 221-227.
41 FIALA – VALLAŠEK – LUKÁČ, ref. 7, s. 35. HOMZA, ref. 3, s. 22 a 27. Hoci sa veľmi nestotožňuje s danou interpretáciou, túto formu správy územia Uhorska, keď si vlastne obaja bratia rozdelili krajinu, prirovnáva s neskorším stavom. Ide o nasledujúce obdobie, keď Belo IV. dal skoro rovnaké územie Uhorska synovi Štefanovi V. Táto forma správy je známa ako inštitút mladšieho uhorského kráľa.