Čo dokáže (ne)mongolská návšteva

Roku Pána 1282 zhromaždil kumánsky vojvoda Oldamir spomedzi Kumánov vojsko … a s nepriateľským úmyslom vpadol do Uhorska. … Nepriatelia sa spoliehali na luky a šípy, no vzhľadom na hustý dážď zmenili sa podľa slov proroka na hnoj zeme. A tak kráľ Ladislav dosiahol s pomocou Božou víťazstvo. Spomedzi zachránených Kumánov iba málo ušlo k Tatárom. A na ich popud roku Pána 1285 Tatári vpadnú druhýkrát; (znova) vtrhli do Uhorska a až po Pešť všetko úplne vypálili. Kráľ … manželským lôžkom pohŕdol a oddal sa kumánskym dievčatám, ktoré sa nazývali Edua, Cupchech a Mandula.

Obrázková kronika (preložil Július Sopko)

 
V levočskej kronike Gašpara Haina je údaj o tom, ako spišskí Sasi darovali kartuziánom v letanovskom chotári miesto na stavbu kláštora. Kartuziánsky kláštor mal byť pamiatkou na záchranu pred Tatármi (Mongolmi). Dnes Kláštorisko v Slovenskom raji bolo už v 13. storočí nazývané Skala útočišťa (Lapis refugii). Potvrdzuje to aj listina spišského biskupa Jakuba z roku 1299. Listina však nič nehovorí o tom, či Tatári na Spiši napokon naozaj boli, ani či sa Spišiaci pred nimi zachránili naozaj práve na onej Skale.
 
Pergamen znesie veľa
Všetky existujúce kroniky, ktoré sa nejakým spôsobom dotýkajú Spiša a mongolského vpádu, čerpajú najčastejšie z ústnej tradície, v lepšom prípade z už neexistujúceho listinného materiálu a zo starších kroník. Tak sa kruh uzatvára. Nekritické informácie naračných prameňov sa valia zo storočia do storočia. Písomných prameňov, hlavne v podobe listín, je ale tiež dosť. Po odchode Tatárov nastala postupná obnova krajiny a tak Belo IV. obdarovával, revidoval, vyšetroval a kráľovská kancelária spísomňovala.

Stačí sledovať, koľko „tatárskych“ argumentov sa v listinách odrazu vynorilo. Lebo Tatári to, lebo Tatári tamto. Niekedy to skôr zaváňa vôľou nečestným spôsobom riešiť majetkové spory z obdobia ešte pred rokom 1241. Na Spiši však listín s „tatárskou tematikou“, či už tou čestnou, alebo nečestnou, až tak veľa niet. A tu sa zrazu cez letné prázdniny vyberiete s rodinou na Spišský hrad a sprievodkyňa vás počastuje rovno odvážnym tvrdením: „… Tatári hrad nedobyli…“

Pričom jediné, čo o tom vieme s istotou je, že, podľa výpovede zaznamenanej v listine z 19. septembra 1249 kanonikom Akom a kancelárom kráľovnej Mikom, vtedajší spišský prepošt Matej údajne stratil istý dokument „počas všeobecného tatárskeho pustošenia“. Následne mu kráľ prenechal na hrade „… miesto vhodné na postavenie veže a paláca, na stavbu, opevnenie a udržiavanie ktorého sa kvôli ochrane hradu a na úžitok kostola aj sám podujal…“ (preložil Vladimír Olejník).

Kameň nie je drevo
Po otvorení učebnice alebo príslušnej odbornej literatúry na stranách opisujúcich Uhorsko v 13. storočí, čitateľ najčastejšie narazí na nasledovné slová a slovné spojenia – porážka, dobyli, rabovanie a vraždenie, útek, obliehanie, nedisciplinovaní, podcenili nepriateľa a tak ďalej, a tak podobne. No jedno slovo sa vymyká – odolal… Hrady z kameňa odolali. V Uhorsku ich však bolo pramálo. V roku 1242, keď Tatári ničili územie juhozápadného Slovenska, ešte stále odolávali napríklad hrady v Komárne aj v Bratislave.

Je zaujímavé, možno až iróniou osudu, že dve najstaršie kamenné hradné architektúry, Spišský hrad a Pustý hrad pri Zvolene, túto svoju prednosť nemohli v pravej chvíli zužitkovať. Obidva ležali mimo hlavných postupových smerov nepriateľa a u oboch sa dodnes diskutuje či sa pred ich hradbami vôbec Tatári ukázali. Či? Autorka ostatného výskumu Spišského hradu v rokoch 2007–2008, Magdaléna Janovská, má v tom jasno. Podľa nej Mongoli na Spiši zaiste boli a podnikli dokonca priamy útok na hrad zo severozápadnej strany.

Na čo boli postavené oné dve kamenné fortifikácie skoro v rovnakom čase v hornatom, husto zalesnenom a riedko obývanom prostredí severného Uhorska? V čase, keď ich stavali, na Tatárov nikto ani nepomyslel. No pri stavbe použili predsa kameň namiesto obvyklého dreva, čo bolo určite oveľa drahšie a náročnejšie. Špecifický zámer, ktorý navrhovateľ sledoval pri realizovaní stavby kamenného hradu, vlastne zachránil Spiš a jeho obyvateľov v rokoch 1241 až 1242 pred oveľa rozsiahlejším plienením. Samozrejme neplánovane.

Výzvedný oddiel
Všetky nepriame indície (zmienky v mladších listinách dožadujúcich sa revízií hraníc pozemkov či nové vydania konkrétnych dokumentov, zničených alebo stratených údajne v dôsledku mongolského pustošenia) totiž naznačujú, že Tatári na Spiši asi boli. Taký je aspoň všeobecný postoj časti historikov. Niektorí sú ešte konkrétnejší, keď tvrdia, že išlo skôr len o nejaký menší výzvedný oddiel. Prilejme i my olej do ohňa. Pokúsme sa vnoriť do mongolských myšlienok cez približnú analýzu ich logiky konania na Spiši v roku 1241.

Hoci Spišský hrad ležal mimo hlavnej postupovej línie, ktorou sa Tatári uberali do centrálnych oblastí Uhorska, neznamenalo to automaticky, že mal byť pre nich nezaujímavý. Na Spiš sa najpravdepodobnejšie dostali hore prúdom rieky Hornád na územie Abova až k hornému toku Bodvy do Jasova a odtiaľ starou cestou vedúcou do doliny rieky Hnilec a do Hornádskej kotliny. Výzvedný oddiel musel predsa niečo zistiť. Relatívne málo osídlená zem azda znamenala menej koristi?

Čo potom ohromne pôsobiaci opevnený kamenný hrad na vysokej skale v týchto končinách? Nebol skôr päsť na oko? Vedľa hradu kamenný opevnený kláštor na vrchu sv. Martina, ohromný románsky chrám poniže, množstvo osád a kostolíkov v bezprostrednom okolí hradu, vari to nebola tiež päsť na oko za „nič nenaznačujúcimi“ hustými lesmi Spišsko-gemerského Rudohoria? Prečo sa nevrátili s posilami a nepustošili toto údelné kniežatstvo vojvodu Kolomana, mladšieho člena kráľovského rodu?

Tajná chodba
Keď došla strašná zvesť aj na Spiš, ľudia zbalili to málo, čo mali a hybaj do hustých lesov v horách. I spišský prepošt Matej naložil na vozy svoje poklady, zanechal kláštor i svätostánok poniže. Spolu s Jordánom, grófom spišských Sasov, či skôr Flámov, Valónov a Slovienov, sa vraj všetci ukryli na Skale útočišťa. Vojvoda Koloman bežal na pomoc kráľovskému bratovi, Belovi IV. Obranu Spišského hradu zveril do rúk špánovi Spiša a kastelánovi hradu v jednej osobe.

Vraj narýchlo vtedy začali opravovať pukliny v múroch, vynášať na hradby kamenné gule, vyrábali šíp za šípom, v kotloch varili smolu. Aj strechy románskeho paláca, veže a ostatných stavieb pokryli plátmi zeme a navlhčenými kožami. Poistili sa proti ohnivej skaze z horiacich šípov nepriateľa. Takto to aspoň opisuje Matej Vojtáš v románe Tatárska pohroma z roku 1943. Autor postavil dej takmer celého príbehu na verných faktoch. Je v nich až neuveriteľne presný a to aj s ohľadom na súčasný stav bádania.

V kapitolách dotýkajúcich sa už vlastného územia Spiša, obyvateľstva tu žijúceho, jeho hlavných hrdinov a samotného Spišského hradu vychádzal predovšetkým zo starej ústnej tradície. Podľa nej sa Tatári dostali do hradu tajnou podzemnou chodbou potom, čo zajali syna kastelána, ktorý im vyzradil toto hradné tajomstvo. Posádku pobili a jeho otca zviazali na samom vrchole drevenej veže, ktorú aj so zvyškom hradu podpálili. Má to však jeden háčik. Hrad bol vtedy už z kameňa.

Dve veže
Počas archeologického výskumu a rekonštrukčných prác na hrade v 60. až 80. rokoch 20. storočia došlo k viacerými prelomovým objavom. Doteraz všeobecne uznávanou interpretáciou vzniku dolného nádvoria hradu bol takýto reťazec stavebných počinov: Na západnom svahu hradného kopca, asi 100 m pred západnou vstupnou bránou a jej barbakanom do gotického predhradia zo 14. až 15. storočia, dal Ján Jiskra z Brandýsa vystavať opevnenú pevnôstku kruhového pôdorysu s priekopou a drevenou palisádou.

Následne bol vybudovaný obvodový hradobný múr ohromných rozmerov aj s tzv. dolnou vstupnou bránou, respektíve jednoposchodovou vstupnou vežou s podjazdom. Súčasťou obvodovej hradby sú ešte aj dve štvorposchodové obranné veže (severná a južná), ktoré mali pôvodne vstup až z prvého poschodia, no s priliehajúcimi hradbami neboli prepojené ani vchodom, ani ochodzou. Vyzerajú skôr ako cudzorodý prvok. No ako návštevník tejto pamiatky sa dozviete, že vznikli zajedno s celou obvodovou stenou.

Ukázalo sa, že múr so strieľňami pre hákovnice je naozaj predstaviteľom vojenskej techniky polovice 15. storočia. Pevnôstka veliteľa žoldnierskych vojsk, pre ktoré tento ohromný opevnený celok údajne vznikol, však vykazuje znaky z obdobia o sto rokov staršieho. Severná a južná obranná veža boli podľa autorov onoho výskumu, Andreja Fialu a Adriána Vallašeka, vybudované dokonca asi už v 13. storočí. Otázne zostávalo či naozaj a či vznikli pred vpádom Mongolov alebo až ako následok novej stratégie kráľa po ich plene.

Boli tu dvakrát
Túto dilemu sa snažil vyriešiť aj výskum Magdalény Janovskej. Predstavme si to – na hradnej akropole kamenný opevnený románsky hrad z 12. a počiatku 13. storočia a asi 500 m na jeho juhozápadnom predpolí zo severnej a južnej strany prístupovej cesty vedúcej z osady hradných služobníkov, úradníkov a saských osadníkov (Spišské Podhradie) dve samostatné veže so strieľňami, smolnými nosmi a ochodzou. Celok prepojený drevozemnou hradbou vystavanou na valoch niekdajšieho keltského hradiska. Ale to všetko až po roku 1242.

Odpoveď na vyslovené otázky je preto možno jednoduchšia ako sa zdá. Tatárov zastavil veľmi dobre opevnený románsky Spišský hrad na vysokej skale, veľmi dobre vybudovaná obrana v rámci celého územia v podobe doznievajúceho systému prírodných zásekov a roztrúsených osád pohraničných strážcov, ale hlavne prítomná vojenská pohotovosť nasadená v dôsledku doznievajúcej haličskej politiky Arpádovcov a dislokovaná v rámci širšieho územia. V neposlednom rade hornatý reliéf, kde Tatári výrazne strácali svoju výhodu vzhľadom na spôsob ich boja.

No i tak, bolo by asi chybou myslieť si, že títo vynikajúci bojovníci, taktici, inteligentní a vzdelaní ľudia, ktorých poznatky sa cibrili vplyvom oveľa vyspelejších kultúr než bola vtedajšia európska, by sa zľakli malej doliny s jedným hradom. Veď boli v minulosti zvyknutí dobýjať opevnené čínske mestá. Skutočnou Skalou útočišťa nemalého počtu Spišiakov potom mohlo byť pokojne aj toto podivné refúgium na spišskom hradnom kopci a nie asi 30 km vzdialené Kláštorisko. Lež až pri ich druhom vpáde na Spiš o štyridsať rokov neskôr.

Štefan Plačko