Genius loci a Spišský hrad

V dňoch 5. a 6. augusta 2011 sa na Spišskom hrade uskutočnil po tretíkrát medzinárodný kultúrny festival SúHRADnice. Jediné veľké podujatie tohtoročnej turistickej sezóny. Zatiaľ… Boli to predovšetkým dva dni plné zážitkov a kopy podnetov. Rozhodli sme sa preto v sérii niekoľkých článkov a blogov priblížiť atmosféru oných dní nezúčastneným. V tomto blogu sa archeologička Lenka Straková zamýšľa nad toľkokrát počas ostatných dní pretriasaným geniom loci hradu Spiš. Možno opantal i Vás, no onen pocit ste nedokázali pomenovať…

„Genius loci“ bol pôvodne v rímskej mytológií duch, ktorý ochraňoval isté miesto. Bol často zobrazovaný ako postava mladíka alebo chlapca držiaceho v ruke „cornucopia“ – roh hojnosti, prípadne aj „patera“ – misku alebo ho reprezentovalo zobrazenie hada. Tento latinský pojem znamená v slovenčine „duch miesta“ a predstavuje jednotu ducha krajiny a ducha ľudí, resp. spoločnosti. Dnes sa tento termín často používa na označenie určitej charakteristickej atmosféry, ktorú má dané miesto. Často ide o malebné zákutia historickej architektúry, či miesta v prírode.

Iný dnešný význam výrazu je silná závislosť človeka od rodného kraja či prostredia. Všetko má svojho „ducha“ a niektorí citlivejší ľudia, ktorí sú vnímavejší k prostrediu, to môžu sami pocítiť. Zámerom tohto blogu je, aby si viacero ľudí vyhradilo čas na hlbšie vnímanie a vnorenie sa do prostredia nabitého historicky bohatou atmosférou, aká sa nachádza napríklad na miestach dnešných ruín stredovekých hradov, medzi ktoré neodmysliteľne patrí aj Spišský hrad.

Samozrejme ťažšie sa to dá praktizovať, počas nabitej letnej sezóny, hmýriacej sa množstvom turistov. Keď sa však človek stíši a nájde si tiché miestečko len sám pre seba, niekde v zákutí tohto rozľahlého monumentu a pokúsi sa splynúť s týmto prostredím, „genius loci“ sa mu môže prihovoriť. Niečo o tom by vedeli povedať umelci či fotografi, ktorí sa snažia hlboko vnímať prostredie a nielen to, usilujú sa zachytiť práve tie pocity, ktoré v nich tento „duch“ vyvolal.

„Génius loci“ sa bude stále prihovárať a vždy to môže byť niečo iné, čo nám zdelí. Vykročme do hmlistého rána, kedy hustá hmla zahaľuje celý hrad a my vidíme len pár krokov pred sebou. V prebúdzajúcom sa dni a v jeho tichu k nám prehovorí najzvučnejším hlasom. Inak sa prihovára počas teplého osviežujúceho letného dáždika a inak pod náhlym strhnutím sa nebezpečnej búrky, kedy blesky búšia do stáročia odolávajúcich vápencových skál samotného brala. Vyskúšajme navštíviť tieto čarovné miesta za spaľujúcich a slnečných dní, alebo v hoc aj o čosi chladnejších, no jasnosťou a širokým obzorom ponúkajúcich sa dňoch.

Či to bude prežívanie tohto „ducha miesta“ pri východe slnka, jeho západe a či pod jasnou nočnou oblohou, za jemného vánku či za silno sa vzpierajúceho vetra, prechádzajúc sa po jesennej teplej a pestrofarebnej pokrývke a vnímajúc jeho prípravy na zimný spánok, alebo už s prvými trblietajúci sa vločkami, pomaly poletujúcimi chladným ovzduším, nebodaj aj počas jeho pokojného spánku pod ťažkou bielou perinou a neskôr i pri jeho opätovnom prebúdzaní sa pod prvými teplými lúčmi jarného slniečka a znovu ožívajúceho v lone pulzujúcej prírody – vždy nám „genius loci“ má čo povedať.

Pobudnime preto o čosi dlhšie na hrade než trvá jedna prehliadka, hoc aj celý deň. Rezervujme si dostatok času, aby sme sa mohli trochu poodhaliť rúško jeho tajomstva alebo sa len napiť z jeho „čaše“. Veď tu stojí toľké stáročia a stále sa nám ponúka. Objavme jeho tajné zákutia, obdivujme ho nielen zvnútra ale aj z diaľky, z rôznych strán a rôznych vzdialeností. Hoci dnes tu je len v podobe ruiny, jeho „duch“ v nás znovu ožíva. Niekto si povie: „Veď je to len kopa kamenia.“ Nepopieram, áno tá tu určite je, avšak živého „kameňa“. Kto nechce viac vidieť – neuvidí, kto nechce viac cítiť – nič viac nepocíti, kto nechce počúvať skrz seba – nič výnimočné sa mu neponúkne a ani k vnútornému dialógu nikdy nedôjde – ak sa nezačne zamýšľať a klásť si otázky.

História, viažuca sa k niekdajšiemu centru diania tohto územia, tu nechala svoj nezanedbateľne veľký odtlačok. Ostal nám tu symbol moci panovníkov, rodov, bohatstva a kultúry, ba dokonca aj prírody… Všetko veľkolepo vystavané a zasadené do prostredia na svoje dominantné miesto. Spoločenský symbol moci, riadenia a správy z vyvýšenej pozície dohliadal nad poddaným ľudom, žijúcom v podhradí a na území, ktoré hradu prináležalo. Vzájomne všetko previazané a na sebe závislé. Nielen to, ale aj čulí život, individuálne ľudské osudy, úspechy aj neúspechy, víťazstvá i porážky, láska, určite aj utrpenie a mnoho iného tu rovnako zanechalo svoje odtlačky.

Započúvajme sa preto aj do legiend, nemusia byť pravdivé, to všetci dobre vieme, no môžu sčasti vykresliť atmosféru na tomto mieste prežitú. Osobne si myslím, že niektoré legendy vznikajú až po tomto strete s „duchom miesta“ a človek hľadajúci vysvetlenie im cez fantáziu vo forme príbehu dá svoje krídla. Navštívením viacerých na históriu bohatých miest, teda aj hradov, je možné dôjsť k uvedomeniu si, že všade bdie odlišný a miestu tomu určený „duch“. Je milým dobrodružstvom i potešením a pre niektorých aj vnútorným naplnením ísť cestou poznávania, pretože pod pojmom „genius loci“ sa zároveň skrýva dedičstvo generácií našich predkov.

Lenka Straková
 
 
SPÄŤ