Od zakrvavených rúk po vesmírnu loď

Keď sa počítalo s priblížením frontu do blízkosti Levoče a z toho dôvodu bola obava, že bude ostreľovaný pútnický kostol, bol som poprosený …, aby som zniesol milostivú sochu (Panny Márie) do mesta. Stalo sa to na štvrtú adventnú nedeľu roku 1944. Sochu sme spolu s dvoma mužmi, ich mená si už nepamätám, zviezli na malých saniach a uschovali ju v meste na bezpečnom mieste. Bolo to v súkromnom dome pána Rotha na Ružovej ulici.

Ernest Tatarko (Karpaten Jahrbuch, 36, 1985, s. 74)

 
Vznikla tradícia pútí na Mariánsku horu v Levoči ako vďaka za záchranu miestneho obyvateľstva pred mongolským plienením alebo je zázračným miestom zjavenia sa Panny Márie? Možno netradičný otáznik, predsa si však žije svoj život. Započul som ho medzi tohtoročnými návštevníkmi mariánskej púte. Pointa rozhovoru dvoch bežných miestnych či cezpoľných obyvateľov v spišskom dialekte pravdepodobne máta aj iné na Huru zavítavšie duše. Avšak, čo ak je na začiatku levočského mariánskeho kultu vec viac ako neduchovná, ba priam hriešna? Vražda. To by oní dvaja diskutujúci páni zaiste nečakali…
 
Samá voda, sem-tam zázrak
Keď človek šliape lipovou alejou, v istom bode so sklonom, hádam, dvadsať stupňov, hlavou mu víria všakovaké myšlienky. Ten kopec je nekonečný… Nevládzem… Kedy už budeme hore…? Ale nejakí Tatári, či zázračné zjavenie to asi nie… možno eskalátory, či lanovka. Veď asfaltová cesta k neogotickému chrámu na vrchole už vedie, dokonca dve. Kaskády, ktoré na jej začiatku, v obytnej štvrti pod Mariánskou horou, vytvára valiaca sa sila vody počas búrky, sú dôsledkom týchto (ne)civilizačných výdobytkov. Steká takmer priamym spádom asfaltom zo 795 metrov vysokého kopca.

Príliš prízemné, svetské a povrchné myšlienkové pochody šliapajúceho do kopca na tak preduchovnelom mieste? A čo pivné pípy v stánkoch počas púte? Na mramorových doskách s poďakovaniami pútnikov či v zošitoch prosieb v sanktuáriu pútnického kostola nájdeme asi trochu hlbšie myšlienky. Istý Peter, Michal a Ľubo prosia: „Panna Mária, Matka Božia, pomôž nám pri našich maturitných skúškach.“ Alebo istá Mária: „Dozvedela som sa, že moja matka ma nechcela priniesť na svet. No tu na púti sa rozhodla, že si ma nechá. Preto Ti, Mária, ďakujem za život a pre svoju matku a duchovného otca vyprosujem zdravie a pomoc.“

Väčšina pútnikov si z odpustu do svojich príbytkov odnáša nielen akési duchovné naplnenie, ale aj fľašu či dokonca batohy fliaš. Veriaci i „mariánski zvedavci“, všetci do jedného, sú ochotní vystáť nekončený rad, aby si z prameňa na Mariánskej hore uchlipli aspoň dúšok. Žeby po jej konzumácii slepí videli a nevládni znovu chodili sa v ostatných rokoch skepticizmu nepreukázalo. No v takom 18. storočí sa diali zázraky ako na bežiacom páse. Tu sa uzdravilo deväťmesačné dieťa z ťažkého zranenia očí, tam zasa grófka Senkirchová po darovaní strieborného kalicha kostolu mala opäť raz zdravú nohu. No nie vďaka vode.

Olúpená a nahá socha bez minulosti
A čo ono zázračné zjavenie – spúšťací mechanizmus takýchto miest? Divom by skôr bolo, keby päť kaplniek znázorňujúcich výjavy a udalosti zo života Panny Márie, ktoré lemujú aleju, či samotný pútnický chrám zakaždým nepoškodili nejakí vandali či zlodeji. Deje sa tak v súčasnosti, ako aj v minulosti. Naposledy, v máji tohto roku, boli odcudzené dokonca medené zvody na kostole. Archívne dokumenty Krajského súdu v Levoči však ponúkajú príbehy ešte sofistikovanejších páchateľov. November 1934. Tmavá noc. Pakľúč… Onedlho istý zlatník vypláca vtedajších 1760 korún za zlatú korunku, jeden náhrdelník a dve retiazky.

Gotická socha Panny Márie, podľa Súpisu pamiatok Slovenska pochádzajúca z druhej polovice 15. storočia, sa odrazu ocitla na istý čas „nahá“. Barokovo neošperkovaná. Štefan Dužík, bytom v Levoči, zamestnaním maliar, sa ku krádeži priznal 9. júna 1935. Koruna sa však už nikdy nenašla. Tá dnešná sochu zdobila ešte predtým. Len ju nanovo odniekiaľ vytiahli. Aká socha či tzv. zázračný obraz bol v úcte obyvateľstva pôvodne, sa nevie. Podľa nápisov z južnej lode Chrámu sv. Jakuba v Levoči môžeme prstom ukázať na husitov, ktorí v roku 1431 vypálili aj Mariánsku horu, rovnako ako bratríci v roku 1453.

Levočský farár Celestín Kompanyik, vychádzajúc tiež z už neexistujúcej kroniky Štefana Meyera, vo svojom maďarsky vydanom dielku dejín Kostola sv. Jakuba o predmete stáročnej úcty toľkých tisícov veriacich tvrdí: „Pretože sa časom pozlátenie (sochy) opotrebovalo, maliar Šebastian Köbling … ho roku 1787 nanovo pozlátil a od toho času sa nevešali na sochu nijaké šaty.“ Táto púťová tradícia, ešte stále tak živá a okázalá napríklad v Španielsku, má dokonca aj svoj svetský pandant v istom bruselskom chlapčekovi, známom ako Manneken Pis. Panna Mária v hábočkách – pre dnešného pútnika nemožné, pred vyše 200 rokmi fakt.

Pokánie vyprevádza z dvora
Púte a pútnici nie sú žiadnou anomáliou a už vôbec nie javom neobvyklým pre 21. storočie. Asi najznámejšími miestami, kam putujú tisíce, nielen ovečiek hlásiacich sa do košiara Cirkvi svätej, je i dnes Rím, Santiago de Compostella či Jeruzalem. Tento fenomén sprevádza dejiny ľudstva už približne od 4. storočia po Kristovi, ba jeho korene by sme našli už v predkresťanských časoch. V neskorom stredoveku sa tešili obľube hlavne rôzne zázračné obrazy a sochy Panny Márie. Zo širokého okolia k nim prichádzali ľudia s hlbokou vierou a zároveň mnoho zvedavcov. Tak vznikli mariánske pútnické miesta.

Z duchovného hľadiska ide o akt pokánia a o získanie odpustenia za spáchané hriechy. Neodmysliteľným javom života stredovekého človeka bol inštitút verejného pokánia. Zmyť vinu musel kajúcnik napríklad aj vykonaním púte. Dnes, sediac pred televíznou obrazovkou a napchávajúc sa, vyprskujeme smiechom pri záberoch ľudí „zhovárajúcich sa“ s Pannou Máriou. Niektorí platia za psychológa, iní sa zveria so svojimi starosťami a prosbami „kusu dreva“ na čerstvom vzduchu v lese nad Levočou, stretnú sa s rodinou a priateľmi. Aj tak možno hľadieť na jav plný sután, nezanedbateľnú časť spoločnosti iritujúcich.

Ivan Chalupecký vo svojej útlej knižočke Mariánska hora v Levoči poukázal v tomto smere na zaujímavú okolnosť, kultúrny kód, ktorý sa v priebehu najmä ostatných 21 rokov z našich hláv jednoducho vytratil. „Nejedna žena sa nedostala z obce ďalej ako do najbližšieho trhového mestečka. Jedine účasť na púti jej umožnila vytrhnúť sa na niekoľko dní zo všedného života, z dennej práce, vidieť nový svet. Levoča bola … v minulosti príležitosťou skúsiť nový život…“ V dobe, keď, ak chceme a na to máme, môžeme prosto vyštartovať priamo do nekonečna vesmíru a nieto na druhú stranu zemegule, zrazu informácia ako z praveku.

Stáročiami obradov zmytá vražda
Prečo sa teda davy utiekali práve na kopec nad starým kráľovským mestom? Ak by sme sa mali držať len holých faktov, tak môžeme rovno vylúčiť zjavenie sa Panny Márie a rovnako i mongolský podnet. Niet o nich žiadnych priamych rukolapných dokumentov. Literatúra v tomto smere ponúka len rozličné konštrukcie. Oveľa dôveryhodnejším sú zmienky v listinách z roku 1311 a následne z roku 1322 o prestavbe kaplnky na Hore. To by znamenalo, že tam už predtým nejaká stála. Táto skutočnosť spadá presne do doby, keď sa v Levoči usadili minoriti. Tí boli známymi šíriteľmi mariánskeho kultu.

A sú to práve minoriti, ktorých významný predstaviteľ, sv. Bonaventúra, zaviedol v reholi 2. júl ako sviatok Navštívenia Panny Márie, t. j. patrocínium všetkých kostolov, ktoré kedy na Mariánskej hore stáli. A vystriedalo sa ich tam požehnane. Svoj vlastný kláštor však mali v bezpečí levočských hradieb, na ich západnom okraji. Zakladateľom kláštora bola osoba na prvý pohľad nepravdepodobná. Vrah. Istý Hynamus z rodu pánov z Veľkej Lomnice. Prejavom jeho verejného pokánia za vraždu Fridricha z rodu pánov z Hrhova, uloženého svetským súdom v roku 1307, bolo okrem iného založiť šesť kláštorov.

Zaujímavosťou je, že onen sviatok sa podľa nového liturgického kalendára slávi v katolíckej cirkvi po celom svete 31. mája, no Slovensko má výnimku. Stalo sa tak vďaka stáročnej úcte k Panne Márii práve na kopci nad Levočou. Rozličné cirkevné webové stránky túto tradíciu datujú od 16. storočia. Čo je veľmi zvláštne. Nekorešponduje to totiž so žiadnou známou teóriou počiatkov levočských pútí. Jágerský biskup Juraj Barsóny dal síce preskúmať tradovanú povesť o zjavení Panny Márie, bolo to ale v roku 1673. Ako jeden z hlavných vodcov protireformácie je však v tomto zaujatý a tým nedôveryhodný.

Šesť chrámov a prázdna kasa
V poradí druhým svätostánkom, ktorý na Mariánskej hore vyrástol, bol kostolík z roku 1470. Vznikol zásadnou prestavbou a zväčšením predošlého. Stalo sa tak, aby mohol pojať stúpajúci počet pútnikov. Večitý problém levočskej cirkevnej udalosti roka. Podľa Ivana Chalupeckého je práve tento kostol znázornený na reliéfe predstavujúcom Rozoslanie apoštolov, na ľavom krídle hlavného oltára v Chráme sv. Jakuba v Levoči. V roku 1698 došlo k ďalšej veľkej prestavbe. A na svete bol nový, tretí kostol. V roku 1766 začali stavať opäť, tentokrát od základov novú stavbu a to vedľa dovtedajšieho chrámu, ktorý ponechali stáť.

Za panovania Jozefa II. boli púte zakázané. O pútnický chrám sa dlho nikto nestaral, čo sa na ňom výrazne podpísalo. Preto v roku 1819 levočská farnosť pristúpila k úplnej prestavbe kostola. To už bol chronologicky piaty, a ako uvidíme ďalej opäť márny, ekvivalent riešenia problémov s priestorom. Celé stáročia pritom kostolu neprináležal žiaden majetok, z ktorého by boli toto nekonečné architektonické úsilie financovali. Okrem výnosov z ofier a milodarov tak neraz levočskí farári, ktorí držali patronátne právo nad kostolom, venovali aj svoje osobné príjmy. Záznamy z roku 1780 sú exaktné: príjmy 746,54 a výdavky 902,53 zlatých.

Neuveriteľný lomoz ráno o tretej hodine 16. októbra 1908 muselo byť počuť až dole do Levoče. Rútiaca sa veža so sebou strhla aj okolité múry. Chvatná práca s nekvalitným materiálom predviedla svoje „umenie“. František Dlugoš v knihe Dejiny Mariánskej hory v Levoči uvádza, že v rokoch 1904 až 1919 sa na kostol vyzbieralo celkovo 87 819 korún. Nebolo na rozhadzovanie. Stavbu veže však opäť prevzala na seba firma Balogh z Košíc. Výsledok ich novej práce sa týčil k nebu už v júni 1910. Štyri roky na to bol hotový takmer celý chrám, šiesty v poradí. Dostaval ho budapeštiansky staviteľ Ján Sabol.

Keď jedna a jedna nie sú dve
Pútnicky Kostol Navštívenia Blahoslavenej Panny Márie vznikol podľa projektu Antona Müllera. Prvotnú myšlienku jeho vzniku a vzhľadu, inšpirovaného svetoznámym chrámom v Lurdoch, však vyriekol spomínaný Celestín Kompanyik. Slávnostné vysvätenie sa konalo 2. júla 1922. Kostol bol napokon pápežom Jánom Pavlom II. v roku 1984 povýšený na baziliku menšiu (Basilicae Minoris). Jeho celková dĺžka je 42,5 metra, pričom pozdĺžna loď je široká 27 metrov, krížna 16 metrov. Dnes už zase nestačí. Istí to oltár v podobe vesmírnej lode pred chrámom. Svätostánkom je tak príroda Mariánskeho hory. A pútnici?

„Jozef Lapšanský po skončení púte informoval, že po konzultácii s políciou odhadli, že v sobotu sa na otváracej odpustovej omši mohlo zúčastniť približne 250.000 veriacich, dnes na hlavne svätej omši do 500.000 ľudí,“ toľko internetové vydanie denníka Korzár z 3. júna 2011. Po pozornejšom preštudovaní informácie prevzatej od Tlačovej agentúry Slovenskej republiky sa Levočania, ktorí si rovnako ako autor tohto článku už roky lámu hlavu nad závratnými počtami pútnikov, konečne dozvedeli metodiku rátania ovečiek miestnym farským úradom… po konzultácii s políciou…, odhadli…, mohlo zúčastniť…

Tí, ktorí si tohtoročnú púť na Mariánsku horu v Levoči na vlastnom tele odžili, musia otvárať oči. Zveličené čísla nie sú reálne ani pre celý týždeň od 27. júna do slávnostnej hlavnej svätej omše 3. júla a nieto ešte pre jeden deň. Nie sú reálne ani v prípade rokov, keď vládlo krásne slnečné počasie a nieto ešte pre tento rok, keď viac ako týždeň Levoču halila zima a dážď. (Ne)pochopiteľné nafukovanie množstva zúčastnených veriacich nemá s nadčasovou myšlienkou púti na tak výnimočnom mieste ani zamak nič spoločné. Skôr vyvoláva veľké a znepokojivé otázniky smerom k miestnej farnosti.

Štefan Plačko