SPIŠSKÝ HRAD

p r e h l i a d k y
november – apríl ZATVORENÉ
máj – október OTVORENÉ DENNE 09:00 – 18:00

05,00 eur dospelí
03,00 eur deti, študenti, dôchodcovia
12,00 eur rodina

Slovenské národné múzeum – Spišské múzeum v Levoči
Námestie Majstra Pavla 40
054 01 Levoča

00421 (0)53 454 1336
muzeum@levonet.sk

V roku 1993 bol Spišský hrad a pamiatky okolia zaradený na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. Do tohto súboru pamiatok patrí okrem hradu, kostol Ducha Svätého v Žehre, Spišská Kapitula a chránené travertínové územia Dreveník a Sivá Brada. V roku 2009 bol tento zápis rozšírený o Levoču a Dielo Majstra Pavla. Oficiálny názov celej lokality UNESCO na Spiši teraz znie Levoča, Spišský hrad a pamiatky okolia.

Najstaršie stopy na hradnom kopci, staré takmer sedem tisíc rokov, po sebe zanechali už neolitickí ľudia. V roku 1938 sa v kameňolome na susednom kopci Dreveník našla dokonca lebka neandertálca. Na prelome letopočtov tu mali svoje opevnené sídlisko predstavitelia tzv. púchovskej kultúry. Jej elitu tvoril keltský kmeň Kotínov. Z tej doby pochádza unikátny nález kostrových ostatkov muža a kožených mešcov aj s rímskymi mincami z jaskyne pod hradom.

Súčasťou Uhorska sa stal Spiš definitívne až v 12. storočí. Kráľovský rod Arpádovcov nechal na mieste zaniknutého hradiska Kotínov vystavať strážnu a zároveň obytnú vežu. Bola to v tých časoch ojedinelá hradná architektúra. Plnila správnu funkciu pre rozsiahlu oblasť kráľovského domínia. V súčasnosti zostali z veže už iba základy. Zanikla v 13. storočí. V tom období na kopci vznikol rozsiahly kamenný komplex reprezentatívneho kráľovského sídla Ondreja II. a jeho syna, vojvodu Kolomana.

Na najstrmšom mieste hradnej akropoly bol vybudovaný palác v románskom štýle. Zaniknutú vežu nahradila nová. Kamenné hrady sa počas mongolského pustošenia osvedčili a tak kráľ Belo IV. poveril listinou z roku 1249 spišského prepošta ďalšou výstavbou na hrade. Najnovšie výskumy potvrdili staršie domnienky, že okrem stavebnej činnosti na hornom hrade, bolo vybudované aj samostatné opevnenie na juhozápadnom svahu s dvomi románskymi obranno-obytnými vežami.

Za panovania kráľa Ľudovíta z Anjou vzniklo stredné nádvorie s dnešnou hlavnou vstupnou bránou. Samostatne stojace piliere, ktoré sú pred ňou, boli niekedy súčasťou obrannej palisády. Od začiatku mala táto časť hradu ešte jednu bránu, juhozápadnú s barbakanom. Najnovší výskum však vznik tohto areálu posunul až do 15. storočia. Horný a dolný hrad vtedy boli spojené do jedného celku. Spišský hrad tým nadobudol svoju dnešnú rozlohu 38 tisíc metrov štvorcových.

V 15. storočí, keď zomrel uhorský kráľ Albrecht Habsburský a Spiš sa spamätával z nedávneho plienenia husitmi, kráľovnej Alžbete sa narodil syn Ladislav Pohrobok. Alžbeta povolala Jána Jiskru z Brandýsa, aby hájil Pohrobkove nároky na trón. Jiskra získal Spišský hrad v roku 1443 z nepriateľských rúk dohodou s kapitánom hradu. Utáboril sa na juhozápadnom svahu hradného kopca, aj v areáli románskeho refúgia, kde vybudovali vojenský tábor. Uprostred neho postavili okrúhlu pevnôstku.

Po splnení svojej historickej úlohy sa Jiskra stiahol z Uhorska a hrad daroval nový uhorský kráľ, Matej Korvín, rodine Zápoľovcov s dedičným titulom spišských špánov. Bratia Imrich a Štefan iniciovali neskorogotickú prestavbu. Upravili románsky palác, vybudovali paláce na západnej strane akropoly a prestavali kaplnku sv. Alžbety. Jej samotná výstavba sa udiala ešte začiatkom druhej polovice 15. storočia z iniciatívy Juraja Turzu, ktorý mal hrad v zálohu.

Turzovci sa jeho majiteľmi stali znovu od roku 1531. Vystavali v hornom hrade nové renesančné objekty a rozmáhajúcej sa delostreľbe prispôsobili celé opevnenie. Poslední majitelia, Čákiovci, pristavali k západným palácom arkádové chodby a pavlačami zjednotili paláce na východnej strane. Na Spišskom hrade bývali len do konca 17. storočia. Po skončení stavovských povstaní v Uhorsku ostala na hrade len malá cisárska posádka. Hrad bol však už vtedy zle udržiavaný.

V roku 1780 vypukol na hrade požiar. Bol to začiatok jeho pomalej premeny na ruinu. Jeho poslední majitelia oň definitívne prišli až vyvlastnením po druhej svetovej vojne. Práve oni boli iniciátormi prvého výskumu v jeho rozvalinách v roku 1906. Už v roku 1961 bol vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku. Na hrade sa vtedy začalo s archeologicko-architektonickým výskumom, ktorý bol zavŕšený jeho čiastočnou rekonštrukciou a sprístupnením verejnosti.